Politika Bruselu a vyhliadky na „Italexit“

V polovici júla 2020 sa vedúci predstavitelia členských štátov EÚ po predchádzajúcich troch pokusoch (po máji a júni) a po piatich dňoch sporov konečne dohodli na vytvorení fondu pomoci pre ekonomiky postihnuté epidémiou. V rámci toho Talianske spoločnosti môžu čakať len niečo viac ako 200 miliárd eur, najmä v oblasti pôžičiek. To však nestačilo na uhasenie ohňa nespokojnosti Talianov s Európskou úniou, ktorý sa už začal rozširovať.

Podľa prieskumov verejnej mienky sa na jar 2020 počet stúpencov odchodu Talianska z EÚ zvýšil o jeden a pol násobok a priblížil sa k 40-percentnej hranici — a podľa niektorých zdrojov ju dokonca prekročil. Taliansko, prispievateľ do rozpočtu EÚ, muselo niekoľko mesiacov žiadať o finančné prostriedky, aby zachránilo svoje hospodárstvo, zdecimované epidémiou a karanténnymi opatreniami (už len neprítomnosť samotných turistov znamená straty v miliónoch dolárov). Vedúci predstavitelia Rakúska a Holandska zároveň tvrdili, že nechcú splácať talianske dlhy a žiadna Angela Merkelová (nehovoriac o Európskej komisii) s tým nemôže nič urobiť.

Príliš neskoro (od začiatku epidémie uplynulo takmer šesť mesiacov), príliš málo, ešte k tomu „na úver“ – plus ešte to, čo už bolo povedané o cudzích dlhoch, stačilo na rozptýlenie ilúzie „európskej jednoty“. Takto približne znejú argumenty „nových euroskeptikov“. Taliansko pravidelne posiela peniaze do EÚ, no len čo potrebovalo pomoc, ukázalo sa, že každý je sám pre seba; platí to aj pre problém nelegálnych migrantov a teraz aj pre fondy na záchranu hospodárstva krajiny.

Okrem rýchlo sa meniacich výsledkov prieskumu tu bol ešte ďalší „signál“ euroskepticizmu. V júni jeden z najvýznamnejších senátorov Gianluigi Paragone avizoval a v júli oficiálne zaregistroval hnutie „Italexit“. A prvá sociologická štúdia ukázala, že 5% občanov je už pripravených za neho hlasovať — bezprecedentný okamžitý štart.

Okrem toho sa v lete objavil v Taliansku ďalší zdroj nespokojnosti s európskymi byrokratmi. Tok nelegálnych prisťahovalcov, ktorý Matteo Salvini pozastavil, keď bol v čele ministerstva vnútra, začal opäť rásť po tom, čo strana „Liga severu“ opustila koalíciu a nárast migrantov v posledných týždňoch by sa dal nazvať výbušným. Stovky ich denne pristávajú na Sicílii a na ostrove Lampedusa. Desiatky z nich (na základe testov u tých, ktorých sa podarí chytiť), sú nakazení koronavírusom. Títo migranti sa bez toho, aby čakali na koniec karantény, platenej talianskymi daňovými poplatníkmi, rozbehnú po ostrove, potom sa presťahujú na kontinent a to je na dennom poriadku.

Čo s tým má Brusel spoločné? V Taliansku veria, že lojalita novej liberálno-populistickej vlády voči migrantom pramení zo sľubov, ktoré dali Bruselu a Berlínu. Pred poslednými parlamentnými voľbami — v roku 2018 — sa nasľubovali ohľadne boja proti nelegálnej migrácii hory-doly, čo je najlepším indikátorom nálady v spoločnosti mimo akékoľvek prieskumy. Na jeseň roku 2019 však nová vláda v mene Talianska vyjadrila svoju pripravenosť opätovne prevziať migračný tok s cieľom získať za to podporu EÚ; odvtedy sa popredné národné médiá, ktoré počas obdobia vlády Salviniho boli v hlbokej opozícii, k aktivitám vlády vyjadrujú oveľa mäkšie, hoci majú oveľa viac dôvodov na kritiku.

„Liga“ a ďalšie strany pravicovej opozície (ktorých celkový rating je takmer o 10% vyšší ako v prípade koalície) úspešne hrajú migračnou kartou. Pripomínajú občanom, že pokiaľ oni čakali na vládne „núdzové“ dávky dlhé týždne, migranti dostali platby okamžite. Oponenti poukazujú na to, že zatiaľ čo každý druhý vlastník podniku v Taliansku seriózne zvažuje pravdepodobnosť bankrotu do jedného roka, vláda ponúkla migrantom, ktorí už v Taliansku sú, legalizovať tu svoj pobyt a desiatky tisíc ľudí ponuku využili, pričom obsadili aj pracovné miesta.

Inými slovami, talianska vláda sa z nejasných dôvodov venuje oveľa viac potrebám migrantov a želaniam Bruselu, ako problémom nespokojných občanov. Tí už majú plné zuby podozrivých tlúp mladých ľudí (príliš dobre oblečených na to, aby sa dali vážne nazývať „utečencami“), sú unavení stratou zamestnania a sú nespokojní s pravdepodobnosťou novej vlny epidémie zo severnej Afriky po mesiaci a pol svojej vlastnej prísnej karantény. Možno vláda jednoducho nevie, ako to všetko vyriešiť. Alebo to vie, no nechce to urobiť. Tak či onak, nespokojnosť sa už leje potokom — hlavne smerom k Rímu, ale čím viac už aj na plecia Bruselu.

Doteraz žiadna z vedúcich talianskych politických strán vážne nehrala na nôte vystúpenia z EÚ. V roku 2019 Matteo Salvini, ktorého rating sa potom priblížil k 40%, uviedol, že pravicoví konzervatívci nechceli zničiť EÚ, ale ju reformovať zvnútra. Na jar tohto roku sa náznaky možného „Italexitu“ začali objavovať častejšie a zrozumiteľnejšie, hoci veci ešte nedošli k priamym vyhláseniam popredných politikov.

To však nemôže trvať večne. Koniec koncov, takmer 40% voličov nespadlo z neba. Značná časť prívržencov odchodu z EÚ, samozrejme, už podporuje pravicovú opozíciu. Medzi euroskeptikmi je však s najväčšou pravdepodobnosťou aj veľa ľudí, ktorí v posledných rokoch voľby ignorovali alebo sa rozhodovali na poslednú chvíľu až vo volebnej miestnosti — a tých je v Taliansku, zaujímavá náhoda, tiež asi 40%.

„Italexit“ je možné len ťažko považovať za reálnu perspektívu a v najbližších rokoch sa táto perspektíva považuje za absolútne nepravdepodobnú. Okrem všetkých možných dôvodov (podnikanie na spoločnom trhu, záujem občanov o otvorené hranice, migrácia milánskych programátorov do Berlína a východoeurópskych občanov do Toskánska) je tu aj nedávny príklad Veľkej Británie — opustenie EÚ je veľmi dlhá cesta, veľmi drahá a veľmi zlá pre rating väčšiny politických strán.

Je však pravdepodobné niečo iné: téma možného „Italexitu“ bude stále viac rezonovať v samotnom Taliansku ako spôsob získavania politických bodov a zároveň aj na stretnutiach v Bruseli — ako metóda „galantného“ vydierania. Takáto polostabilná pozícia môže trvať roky, počas ktorých sa Taliansko bude snažiť vrátiť k požehnaným ekonomickým výsledkom z roku 2019, no zaplatí za to nulovým hospodárskym rastom a štátnym dlhom 2,4 bilióna EUR. A bokom zostanú aj európske „cennosti.

Sergej Gurkin, Regnum

Comments:

Loading ...