Ruská karavána ide do Afriky

Prečo je nevyhnutné, že Rusko „vyfúkne“ Afriku Francúzsku.

Francúzskeho prezidenta Macrona chytila hystéria. Nebolo by sa čomu čudovať, keby išlo o intrigy Boširova s ​​Petrovom, čo vystrájajú po Európe alebo škandál s americkým odpočúvaním európskych lídrov za pomoci Dánska. No je v tom niečo iné.

Francúzskeho prezidenta urazila vláda a miestni vodcovia Malijskej africkej republiky, ktorí vyhlásili, že Francúzi nie sú schopní zabezpečiť si poriadok ani vo vlastnom štáte a ich kroky naopak rozdelenie skôr zosilňujú. Pričom odvtedy, ako prišli do susednej Stredoafrickej republiky Rusi, len za tri roky nastal pozitívny pokrok. Predtým sa Rusi zaoberali podobným problémom v Sýrii. Vo všeobecnosti možno tlmočiť očakávania v Mali — „aké by to bolo, keby títo špecialisti mali možnosť prísť aj k nám.“

Lídrovi Piatej republiky sa to až tak nepáči, že Africká únia pozastavila Republike Mali  členstvo v organizácii „dovtedy, kým tam nebude obnovený ústavný poriadok“. Paríž naznačil vznik vážnych ekonomických problémov pre Mali „vo frankofónnej zóne“ (menový systém všetkých bývalých francúzskych kolónií v Afrike bol pevne spojený s francúzskym frankom a v súčasnosti s eurom).

Francúzsky prezident navyše otvorene vyhlásil, že Paríž je pripravený celkom stiahnuť francúzske jednotky z Mali, ak bude krajina pokračovať v ceste prehlbovania islamského radikalizmu. Inými slovami, nech niekto druhý bojuje s ISIS.

To spôsobilo šok medzi Britmi, Belgičanmi a mnohými ďalšími európskymi vládami, ktoré sa tiež so svojimi vojenskými kontingentmi zúčastnili „misie OSN v Mali“. Napríklad Londýn tam má len 300 vojakov, čo v prípade odchodu francúzskych parašutistov a cudzineckej légie nebude stačiť na zabezpečenie kontroly ani nad samotným hlavným mestom.

V istom zmysle sa dá Macronovi rozumieť. Po preformátovaní svojej politiky na nové vonkajšie skutočnosti sa Francúzsko naďalej zúfalo snaží udržať si svoju nadvládu nad bývalými kolóniami v Afrike, ktoré dodnes tvoria základ jeho surovinových zdrojov a teda materiálneho blahobytu.

V týchto časoch to nie je s ekonomikou vo všeobecnosti vôbec ružové. USA zatvárajú svoj trh pre európske tovary a dokonca aj pre potraviny. Pomaly prehrávajú aj v konkurencii s Čínou. Ruský trh je tiež uzavretý kvôli sankciám, do ktorých Paríž tak bezmyšlienkovite spadol v rokoch 2014 — 2015.

Ekonomicky dôležitý Blízky východ najskôr vypálili Američania farebnými revolúciami a teraz zjavne prehrávajú s Turkami a najmä Rusmi. Na vedenie biznisu teda Parížu príliš veľa možností nezostáva.

Problém však je, že v snahe čo najviac zachovať starý koloniálny model Paríž súčasne všemožne blokuje akýkoľvek vnútorný vývoj na kontrolovaných územiach. Takto opakujú chybu Španielov v Holandsku, čo viedlo k Holandskej revolúcii v rokoch 1566 — 1609. Novovznikajúcim miestnym buržoáznym elitám v španielskom mocenskom systéme jednoducho neposkytli miesto, čo ich automaticky postavilo do pozície bezvýhradných zásadových odporcov španielskej koruny.

Turecko sa snaží využiť situáciu vo svoj prospech, keďže sa tiež snaží realizovať myšlienku oživenia niečoho podobného Osmanskej ríši. V tomto kontexte sa ukazuje, že rastúca popularita islamských náboženských myšlienok je dobrým tromfom.

Nakoniec nadviažuc kontakty s „čiernymi barmalejmi“ v Sýrii a Iraku Ankara svojho času získala pre seba celkom výnosnú a úspešnú spoluprácu v domnení, že bude schopná prevziať kontrolu nielen nad „umiernenými demokratickými radikálmi“, ale aj nad absolútne všetkými „novými vodcami“, čím sa vytvára „nový osmanský priestor“ od strednej Ázie po severnú a strednú Afriku.

Je však pravda, že v Afrike to dobre nefunguje. Namiesto „zelených barmalejov“, ktorí sú pre turecké vedenie prijateľní, sa takzvaná Sahelská zóna prepadáva čoraz hlbšie do otvorene „čierneho“ barmalejského radikalizmu, ktorý spôsobuje problémy nielen európskym krajinám alebo západnej demokracii všeobecne, ale tiež sa zintenzívňuje vnútorná občianska vojna, proti ktorej sú bezmocné aj jednotky OSN.

Jedným slovom, v strednej Afrike sa prehlbuje vákuum geopolitickej moci do stupňa, keď sa už otvorene vyzýva Rusko, ako jediná krajina na svete schopná ponúknuť miestnym protikladným skupinám úplne nový civilizačný model, ktorý umožňuje skombinovať tak ruské, ako aj miestne ekonomické a politické záujmy bez hrozby konfliktov…

Tento proces samozrejme neprebieha rýchlo. Moskva zatiaľ len vytvára kontúry svojej vlastnej technológie, no geopoliticky sa už stala fundamentálnou platformou. Jednoducho preto, lebo žiaden z konkurentov na planéte nie je schopný ponúknuť lepšie riešenie.

Áno, nepriateľ má stále potenciál robiť problémy aspoň lokálne, ako napríklad v prípade ruskej námornej základne v Sudáne, ktorej vláda ho najskôr podporovala všetkými desiatimi, a teraz, nie bez americkej účasti, náhle zmenila svoju pozíciu na opačnú. No to už má malý vplyv na celkovú dynamiku procesu — „karavan ide vpred a psi nech štekajú“.

RUSSTRAT

Comments:

Loading ...