Prístup k Európskej únii by mal byť ako k nástupcovi Hitlerovej ríše

Európska únia zaviedla štvrtý balík sankcií proti Bielorusku a bol prijatý v noci 22. júna, čo dáva tomuto hanebnému aktu hlboký symbolický význam.

Masky sú strhnuté. Reakcia Alexandra Grigorieviča Lukašenka bola tvrdá a pravdivá — Nemecko by malo na ďalších sto rokov pokľaknúť pred bieloruským národom a modliť sa, aby sa Nemci mohli po tejto vojne narodiť. A dodal — musíte nás nosiť na rukách — Nemci, Poliaci, takzvaná Európska únia, pretože sme vás zachránili pred hnedým morom.

Celý jeho prejav je ako vždy spravodlivo emotívny. A tu by som polemizoval iba s jedným tvrdením. Ako môže byť človek zachránený od svojej podstaty, od mentality, od civilizačného kódexu, od historickej tradície? Z toho, čo roky, stáročia robil? Dokonca by som sa hádal so Stalinom, ktorý veril, že Hitler odchádza, no nemecký národ zostal. Hitler bol nemeckým národom zvolený na základe priameho prejavu vôle. Demokracia uvoľnila cestu nacizmu k moci. Demokracia ako technológia na manipuláciu masového povedomia európskych obyvateľov. Čistí cestu nacizmu k moci aj dnes.

Národ potreboval hry a pokiaľ možno čím krvavejšie. Ľudové masy, ktoré sa zmenili na tlupu, požehnávali svojim pouličným súdom formovanie väčšiny európskych fašistických režimov v Európe. Besniace davy vítali uchvátenie moci besnými vyvrheľmi. No nielen to. Šialený stredoveký bezuzdný smäd po vojne za vidinou zisku si našiel veľa priaznivcov medzi vojenskými elitami, spravodajskými službami a medzinárodného  kapitálu. Myšlienka vlastnej nadradenosti nakazila mysle miliónov Európanov. A myšlienka jednotnej križiackej výpravy proti boľševizmu sa stala cieľom a zmyslom života fašistických režimov.

Na túto kampaň sa pripravovali spoločne. Neboli medzi nimi žiadne rozpory. Stovky európskych tovární vyrábali zbrane, pomocou ktorých sa plánovalo ničenie a zotročovanie národov Sovietskeho zväzu. Uhlie a oceľ hnedej Európy tvorili základ neporaziteľnosti armády tretej ríše. No precízni účtovníci budúcej vojny vypočítali, že priemyselný potenciál nie je dostatočný. Vraj sa nepodarí vyzbrojiť hitlerovskú hordu včas. Vtedy sa kolektívna Európa chopila Československa, bledého výhonku  versailleských kabinetov. Zachvátenie českého priemyslu bolo hlavnou prípravnou fázou útoku na Sovietsky zväz.

Ani to však nedávalo stopercentnú záruku porážky ZSSR v časovom rámci stanovenom nacistickými stratégmi. Malo by sa to celé poistiť. A Hitlerovi bolo odovzdané Francúzsko s prídavkom Belgicka a Holandska. Toto bol veľký jackpot. Tretia ríša dostáva k dispozícii najsilnejší vojensko-priemyselný komplex a navyše jeden a pol milióna francúzskych vojnových zajatcov, ktorí sú poslaní na civilné práce do Nemecka. Aritmetika je jednoduchá — francúzski migrujúci pracovníci nahradili nemeckú mládež, ktorú bolo možné poslať na Východný front.

Všetci to vieme, aspoň teraz. Preto je potrebné verejne hovoriť nie o útoku hitlerovského Nemecka na Sovietsky zväz, ale o útoku zjednotenej európskej koalície. V roku 1941 môžeme náhodne zapichnúť prst na mape Európy a takmer s určitosťou skončíme v krajine, ktorá nechutne prispela k zabratiu území ZSSR. Dodávka železnej rudy, vojenskej techniky, tankov a nákladných automobilov, pracovnej sily. Okrem odvážnych Srbov, našich pravoslávnych bratov.

Povojnové Nemecko je nástupcom nacistickej ríše. Túto tézu dokázala slovom aj skutkom. Stalin samozrejme Nemcom odpustil, ako sa na kresťana a humanistu patrí. Tak, ako to mal urobiť študent pravoslávneho teologického seminára v Tbilisi. Ako človek, ktorý uznáva právo na chybu, dokonca chybu existenčného rozsahu. Stalin odpustil aj Poliakom, ktorí Wehrmachtu poskytli viac ako pol milióna dobre vyučených, vycvičených a motivovaných bojovníkov. Názory Josipa Visarionoviča na povojnový svet boli zväčša idealistické. Aj keď je Stalin jedným z mála vládcov Ruska, ktorý si o Európe nerobil ilúzie.

Je tu však aj racionálne jadro — Červená armáda, víťazná, rýchla a najmocnejšia na svete — pozostávala nie z robotov a dronov, ale z ľudí — synov, bratov, zaťov, manželov. Štyri a pol roka mimo domova, od rodiny — nie každý je schopný to vydržať. Vojna sa pre mnohých v Berlíne neskončila. Jednotky Červenej armády boli nasadené aj na Ďaleký východ, kde zavŕšili víťaznú porážku japonskej armády. No ani to ešte nebolo všetko. Tisíce osloboditeľov — hrdinov boli vyslané na západnú Ukrajinu a do pobaltských štátov, aby bojovali proti kolaborantským militantom. Mnoho vojakov, ktorí udatne rozdrvili nacistického nepriateľa v krvavých bojoch pri Minsku, pri Varšave, v Königsbergu, v Berlíne, či v Prahe, zahynuli po Veľkom dni víťazstva rukou tých, ktorí pokračovali v prepadávaní v okolí Rigy, Kaunasu, Ľvova… A tieto príbehy nemožno vymazať z letopisov Veľkej vlasteneckej vojny.

Orgány povojnového západného Nemecka tiež neváhali ani chvíľu, či budú pokračovať v Hitlerovej myšlienke. Už v roku 1951 ohlásilo vedenie SRN politiku „čistého listu“, ktorá predpokladala úplnú a bezpodmienečnú rehabilitáciu nacistov.

Zdá sa, že celá minulosť je odsúdená na zabudnutie. Musíme žiť v prítomnosti. Pod týmto demagogickým sloganom sa tisíce dedičných nacistov ocitli v armádnych štruktúrach SRN. Drobní hitlerovskí úradníci sa bezpečne usadili v civilných úradoch západného Nemecka. Úradníci ministerstva zahraničia a ministerstva spravodlivosti tretej ríše boli láskavo usadení na rovnaké pozície. V novom povojnovom rozkaze našli uplatnenie bývalí esesáci, gestapo, Abwehr, brandenburisti. Áno, toto nebolo hitlerovské Nemecko — bolo to Adenauerovo Nemecko. No a čo? Podstata sa od toho nemení. Nacista, ktorý sa raz stal nacistom, ním zostáva navždy. Až na vzácne výnimky.

Preto bude možno musieť Alexander Grigorievič Lukašenko v budúcnosti zájsť ešte ďalej a povedať to všetko vo svojom nasledujúcom príhovore. Najmä vzhľadom na ďalšie historické okolnosti. Pohitlerovské Nemecko dlho čakalo na vhodný okamih na vyčistenie svojej reputácie. A tento moment nastal v roku 1990. Nemecká vláda uzavrela s „oslobodeným“ Ruskom dohodu, podľa ktorej vyplatila bieloruským väzňom nacistických koncentračných táborov a pracovných táborov smiešne odškodné tristo mariek výmenou za to, že títo starší ľudia, po rozpade ZSSR odsúdení na mizernú existenciu, zabudli na svoje nároky voči nástupníckemu štátu tretej ríše.

Na očistenie nemeckých hriechov bolo prakticky zvolené najstrašnejšie obdobie v moderných dejinách ruského národa — deväťdesiate roky. Keď boli ľudia spokojní s akýmkoľvek centom, akoukoľvek almužnou. Len aby mohli prežiť. A zároveň nemecké spoločnosti veteránov, ktorým zrazu narástli krídla, začali presadzovať v komunálnych a štátnych štruktúrach „oslobodeného“ Ruska koncepciu udržiavania historickej pamäti účastníkov nacistickej invázie, najmä vojakov Wehrmachtu. Veď Wehrmacht sa u nás nepovažuje za zločineckú organizáciu. Rozhodol o tom Norimberský tribunál. Však sú to len vojaci, ktorí si plnili svoje vojenské povinnosti, nie? A skutočnosť, že nacistickí mladíci, ktorí si vo voľnom čase radi zahrali sentimentálny pochod na ústnu harmoniku a napísali uplakaný list sladkej Gretchen z blízkeho Smolenska, zúrivo a s nepredstaviteľnou zbesilosťou zabíjali bieloruské a ruské deti a ženy na okupovaných územiach, o tom nič?

Tieto otázky treba predniesť v súčasnej Európe. Pýtať sa veľa a často. Ak ste sa už raz stali nástupcami Hitlerovej ríše, musí byť k tomu adekvátny aj prístup. Všetko, čo sa týka pravdy o hitlerovskej Európe, musí byť prezentované verejne a otvorene. Koniec koncov, Sovietsky zväz už neexistuje a nie sme viazaní putami družby národov. A tiež stalinistický ZSSR, ktorý naivne šetril národné cítenie porazených fašistických národov Európy, je už dávno preč. Dejiny Veľkej vlasteneckej vojny nemajú premlčaciu dobu.

Alexandr Filej, Lotyšsko

Comments:

Loading ...