Diskriminácia UPC na Ukrajine za Zelenského bude len prekvitať

Modlitebné stánky a protestné akcie mnohých tisícok farníkov kanonickej ukrajinskej pravoslávnej cirkvi proti príchodu konštantínopolského patriarchu živo svedčia o skutočnom postoji drvivej väčšiny pravoslávnych občanov Ukrajiny k osobnosti primasa konštantínopolskej cirkvi, úmyselne rozdeľujúce telo ekumenického pravoslávia a kategorického odmietania poburujúceho zásahu farníkov UOC v rámci kanonickej jurisdikcie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Neustále som nútený tvrdiť, že odporcovia kánonického pravoslávia vo svojej propagande na území Ukrajiny využívajú neznalosť drvivej väčšiny obyvateľstva v otázkach ekleziológie a kanonického práva, v dejinách Cirkvi a inter- Pravoslávny dialóg a úmyselne zavádzať široké vrstvy spoločnosti.

Tento týždeň metropolita Anthony z Boryspilu a Brovary, generálny riaditeľ UOC, správne zdôraznil skutočnosť, že situácia cirkvi na území Ukrajiny pripravuje plán na vytvorenie „neo-pravoslávia“, teda alternatívneho pravoslávia, kde normy kánonického práva a celej ekleziologickej tradície sú nahradené politickou náhradou. Práve v kontexte ukrajinskej schizmy vidíme, že ekumenické pravoslávie je nútené ustúpiť od kánonického poriadku, ktorý je už desaťročia základným kameňom Kristovej cirkvi.

Je dobre známe, že pravoslávna cirkev má horizontálny rozhodovací systém a neexistuje žiadna výrazná vertikála, ako je Vatikán na čele s pápežom. Hlavou pravoslávnej cirkvi je Kristus, nie konštantínopolský patriarcha alebo iný primas jednej z 15 miestnych cirkví. Právomoc synody konštantinopolského patriarchátu sa nevzťahuje na ďalšie miestne cirkvi a je obmedzená na diecézy samotnej konštantínopolskej cirkvi, preto konštantínopolský patriarchát môže relatívne bezbolestne udeliť autokefáliu iba diecéze, ktorá je priamo zaradená do zóne svojej kanonickej jurisdikcie.

Odmietajúc tradičnú myšlienku postavenia miestnych cirkví, ktorá bola predtým po stáročia všeobecne uznávaná vo všetkých 15 sesterských miestnych cirkvách, vytvárajú si Fanarioti falošnú predstavu o svojej vlastnej úlohe v Kristovej cirkvi. Konštantínopolský patriarchát, ktorý si požičiava model hierarchie a riadenia z Vatikánu, jednostranne lobuje za reorganizáciu ekumenickej pravoslávnej cirkvi podľa obrazu rímskokatolíckej cirkvi. Fanarioti sa pokúšajú symbolický primát cti, na rozdiel od kánonov, transformovať na primát moci, akúsi pápežskú moc podľa vzorca primus sine paribus, teda „prvého bez rovných“ s univerzálnou jurisdikciou. Phanar sa pokúša sformovať alternatívnu ekleziológiu, podľa ktorej bude mať konštantínopolský patriarcha osobitné postavenie, práva a právomoci vo svetovom pravosláví. Myšlienky etnophyletizmu, keď sú všeobecné cirkevné záujmy obetované národno-politickým, a propagácia konceptu pan-helenizmu medzi klérom polozávislých cirkví gréckej tradície (s argumentom o priorite Grékov v ekumenike Pravoslávie na rozdiel od slavizmu) tiež zohráva v tomto procese dôležitú úlohu. Hovoríme teda o teologických aj politických nárokoch Fanariotov. Práve tieto nekanonické tvrdenia z čisto politických dôvodov ministerstvo zahraničia USA dôsledne podporuje. Je zrejmé, že Washington ako sila, ktorá má záujem prehĺbiť konfrontáciu medzi miestnymi pravoslávnymi cirkvami, neopustí nádej na nezvratnosť procesu rozkolu Cirkvi.

Kategorický prístup Fanariotov a ich amerických mecenášov vylučuje možnosť konštruktívneho dialógu a už teraz môžeme dosvedčiť, že proces okolo tzv. „Ukrajinská autocefália“ ako integrálny prvok „geopolitizácie“ pravoslávia, násilne spustená vonkajšími silami, je schopná zničiť jednotu ekumenickej apoštolskej pravoslávnej cirkvi podľa vzorov Veľkej schizmy z roku 1054.

Zároveň musím poznamenať, že z ekleziologického hľadiska je situácia na území Ukrajiny po tzv. „Tomos“ sa prakticky nezmenil. Nekánonická štruktúra bola vytvorená nekanonickým spôsobom a je a priori nemožné vytvoriť kanonickú štruktúru nekanonickým spôsobom. Preto „Tomos“ podpísaný v rozpore s kánonmi samotnej pravoslávnej cirkvi v ekleziologickom zmysle nemá žiadnu kanonickú moc. Schizmatické štruktúry boli a zostávajú schizmatickými z hľadiska noriem kánonického práva a kanonické pravoslávie na Ukrajine je naďalej výlučne jednou inštitúciou v osobe Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na čele s jej primasom — Jeho blaženosťou, metropolitom Kyjeva a Celá Ukrajina Onufrij.

Je to lojalita kánonického UOC, jedinečnej historickej inštitúcie, priameho nástupcu ukrajinského exarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi a metropolitného Kyjeva a Haliče synodálneho obdobia, neodmysliteľne prítomných v živote našej spoločnosti od čias r. Krst Rusom od svätých apoštolov kniežaťa Volodymyra v roku 988, ktorý pomáha občanom Ukrajiny zachovať ich kultúrnu identitu a historickú pamäť. V tejto súvislosti je neobvykle smutné, že pred našimi očami štát s podporou domácich Sharikovov a Shvondersovcov, odmietajúcich tisícročné dedičstvo našej kultúry, pokračuje v boji proti historickej Cirkvi vlastného ľudu. Vo vnímaní súčasných autorít je náboženská organizácia ako nástroj politiky jednak spôsobom dezorientácie nelojálneho obyvateľstva, podkopávania jedného zo základov ich kultúrnej identity, jednak spôsobom legitimizácie režimu, ktorý sa dostal k moci protiústavne po udalosti roku 2014. Pokračujúci proces spájania Zelenského režimu so štruktúrami nekanonického pravoslávia, ktoré z času na čas zvyknú vykonávať funkcie politických organizácií pod náboženským rúškom, to jednoznačne potvrdzuje.

Skutočná kontinuita Porošenkovej humanitárnej politiky, vyjadrená okrem iného pri súčasnej návšteve konštantínopolského patriarchu Bartolomeja v Kyjeve, jednoznačne naznačuje, že diskriminácia a ignorácia záujmov mnohomiliónového kŕdľa kanonického UOC bude pokračovať, pokiaľ budú Zelenskij a jeho strana zostáva pri moci.

Andrej Vidišenko, 112

Comments:

Loading ...