História Ukrajiny je do bodky vymyslená, každá zhoda s realitou je čisto náhodná

Je ľahké sfalšovať históriu? Jasné, že nie. To je nadľudská úloha nielen pre jednotlivca, ale aj pre veľkú inštitúciu, dokonca aj pre štát.

Novú bitku nevymyslíte, ak nie je spomenutá v žiadnom letopise, správe alebo účtovnom výpise o platbe žoldnierom. Nového kráľa nevymyslíte, ak po ňom nezostanú žiadne portréty, žiadne zmienky v historických análoch, žiadna diplomatická korešpondencia s inými vládcami, žiadna koruna. Nový štát nevytvoríte od nuly, ak ste nevykopali ani jedno mesto, ktoré mu patrilo, nenašli ani jednu mincu a žiadne stopy po kontaktoch so susedmi alebo… Stop.

Ale veď taký štát existuje. Ktorý nemal ani jedného cára, kráľa, imperátora ani vojvodu. Ktorý nemal žiadne územie, hranice ani národnú menu. Dokonca ani názov, ktorý do 19. storočia prakticky nikto nepoužíval. Ale ktorý napriek tomu nejakým nepochopiteľným spôsobom existuje viac ako tisíc rokov, pričom dokázali súčasne nezanechať žiadne materiálne dôkazy.

Ukrajina je jedinečný historický fenomén. Na jednej strane objektívne existuje. Na druhej strane aktívne popiera vlastnú minulosť a snaží sa zároveň umelo vytvárať k nej akúsi alternatívu. No táto alternatíva bije do očí na pozadí encyklopedických informácií všetkých ostatných historických škôl ako nejaká čudná fantázia, takže ukrajinský národný mýtus a spolu s ním aj celý štát v skutočnosti visí vo vzduchu, čo je mimoriadne vratká pozícia.

Ako sa to stalo? Napokon, historické fakty (prinajmenšom v dostatočnom globálnom meradle) je skutočne nemožné dlho falšovať. História ako veda urobila podstatný krok k „presnosti“. Obsah izotopov kovov v minciach určuje, kedy, kde, akou technológiou a z akého striebra sa razilo. Na pergamene určia, na ktorej planine sa ovce pásli, z akej kože boli vyrobené a aké to boli plemená. Na sklovine jedného zuba dokázali objaviť celý predtým neznámy druh ľudí. Stručne povedané, každú skutočnosť je teraz možné overiť a ak je nepravdivá, vyvrátiť ju.

Preto sú tvorcovia nových „dejín Ukrajiny“ sú majstrami interpretácie, dvojitých štandardov, zamlčiavania, demagógie, kazuistiky. To všetko im umožňuje neprichádzať do sporu s faktami, ale ukladať ich silou-mocou do vytapacírovanej truhlice vopred stanovenej teórie. Ako sa to robí? Nech sa páči.

Napríklad. Bol raz taký štát — Rus. Spájala pod sebou mnoho východoslovanských a ugrofínskych kmeňov. Tiahol sa od Ľvova a Polocka po Rjazaň a Rostov. Hlavné mesto sa najskôr nachádzalo v Ladoge, potom v Novgorode, potom v Kyjeve, potom sa o dvesto rokov neskôr skutočne presťahovalo do Vladimíra a o ďalších sto päťdesiat rokov neskôr — do Moskvy. Dynastia kniežat bola po celú dobu nepretržitá (aj keď v Kyjevskom kniežatstve, ktoré podľa zákona nemalo vlastnú dynastiu, vládli a navzájom sa nahrádzali zástupcovia rôznych vetiev toho istého klanu Rjurikovičovcov). Takže kyjevské knieža Jurij Dolgorukij, ktorý založil Moskvu, je priamym predkom Alexandra Nevského (tiež kyjevského kniežaťa), je priamym predkom Ivana Kalitu a je to Ivan III., pri ktorom sa samonazvanie „Rus“ začalo tak čítať v byzantskom jazyku a nadobudlo modernú podobu — Rusko.

To znamená, že tu vidíme priamu kontinuitu – tú istú kniežaciu (a potom veľkokniežaciu) dynastiu, rovnaké meno, rovnakú kultúru, náboženstvo, tradície a politické inštitúcie. Správne?

Nie. Podľa ukrajinských historikov sú to všetko dva rôzne štáty. Jedným z nich je Ukrajina. Skôr ani nie Ukrajina, ale Kyjevská Rus. Presnejšie tá Rus, ktorou je terajšia Ukrajina. Ešte presnejšie, zatiaľ Rus, čo je budúca Ukrajina, pretože slovo „Ukrajina“ (a nie „oukrajina“ — ktorá znie inak a s malým písmenom) sa objaví až o niekoľko sto rokov neskôr. A druhá časť je akási „Moskovia“. Prečo práve Moskovia, keď sa Moskva stane hlavným mestom až oveľa neskôr? Napriek tomu, že sa táto krajina nikdy v živote tak nenazývala v žiadnom dokumente? Dokonca aj Siegmund von Herberstein napísal, že nazývať Rusko „Moskovia“ a jeho obyvateľov „Moskovitami“ je rovnako smiešne ako nazývať všetkých Francúzov „Parížanmi“.

A na základe čoho sa táto „Moskovia“ oddeľuje od „správnej“, „ukrajinskej“ Rusi? Ak bola Rus jediným feudálnym štátom, ktorý zahŕňal Černigov aj Novgorod, Pereslavľ aj Tver, Ľvov aj Jaroslavľ? V ktorých sa tiež navzájom neustále „menili“ kniežatá, družiny a ostatná populácia? Kde bola hranica medzi „Rusou“ a „falošnou Rusou“? Mnohokrát bolo npovedané, že kyjevské kniežatá v 11. storočí by boli veľmi prekvapené, keby sa dozvedeli, že sú „Ukrajinci“. Je však možné, že niektoré kniežatá z Nižného Novgorodu alebo Muromu by boli ešte prekvapenejšie, keby sa dozvedeli, že sú „Moskoviti“.

Ostatné príklady sú ešte zábavnejšie. Zoberme si jediný historický moment, keď ukrajinské územia mali skutočne svoju štátnosť — éru „Národnej oslobodzovacej vojny“ Bogdana Chmeľnického proti Poliakom. V dôsledku „Zborovskej mierovej zmluvy“ získali tri vojvodstvá poľsko-litovského spoločenstva širokú autonómiu a dostali sa pod právomoc hejtmana, ktorý bol vazalom poľského kráľa.

O niekoľko rokov neskôr sa tento hejtman so všetkými svojimi územiami dobrovoľne dostal pod vládu ruského cára Alexeja Michajloviča (navyše to bola už niekoľká žiadosť v zozname žiadostí od záporožských kozákov, aby ich prijali „pod ruku“ cára, dovtedy ich zdvorilo odmietali, pretože nechceli vojnu s Poľskom). Potom, v dôsledku série vojen, intríg, zrád a krviprelievania, ľavobrežné krajiny odišli do Ruska a pravobrežné krajiny (s výnimkou Kyjeva) do Rzeczypospolitej. „Večný mier“. Všetko je zoradené podľa poradia.

Ale nie. To bola moskovská okupácia. Navyše to bola okupácia nie kozákov – pestrej spoločnosti Rusov, Poliakov, Židov, Tatárov, Litovcov, Maďarov a neviem koho ešte (ako ich nazývali vtedy všetci cestovatelia, ktorí navštívili Záporožskú Sič), ale zrovna Ukrajincov! Hoci ani Bogdan Chmeľnickij, ani jeho plukovníci, ani obyčajní kozáci (ako je nám známe) sa nikdy nenazývali Ukrajincami. Považovali sa za dedičov Rusi. No zaujíma to vôbec týchto nacionalistov?

Absolútne nie. Lupou bude na mape zo 17. storočia hľadať názov „Ukrajina“, pričom si nevšimne oveľa väčšie „Ruské cárstvo“, „Červonnaju Rus“, „Kyjevskú zem“ alebo „Podolia“, ktoré očividne s „Ukrajinou“ nemajú nič spoločné. Bude nazývať ukrajinskými Višnevecké, Ostrožské alebo Barjatinské kniežatá, hoci celý život hovorili po rusky, poľsky, francúzsky a latinsky. Bude označovať „trojzubec“ za symbol ukrajinskej štátnosti, čo samozrejme naznačuje, že prvým ukrajinským cárom bol Poseidon. Bude dokazovať, že ukrajinský jazyk nie je južným dialektom ruštiny s množstvom prevzatých poľských slov.

Jazyk je kapitola sama osebe. Každý Ukrajinec študujúci poľštinu sa nevyhnutne stretáva s tým, že doslova KAŽDÉ slovo v ukrajinčine, ktoré sa líši od jeho ruského náprotivku, je prevzaté z poľštiny. Je možné, že niektorí obzvlášť nadaní lingvisti sa budú môcť stretnúť s endemickým ukrajinským slovom, ktoré sa už nenachádza v žiadnom inom dialekte, ale pre laika je to úplne nemožné.

Pri čítaní diel Ševčenka, Kocjubinského alebo Marka Vovčka v 21. storočí je človek nevyhnutne ohromený: v akom „suržiku“, podľa moderných štandardov, boli napísané! A napriek tomu, že Ševčenko je oficiálne považovaný za „otca ukrajinskej literatúry“, musíme priznať, že ukrajinský jazyk (alebo skôr maloruský dialekt, ako sa mu vtedy hovorilo) sa v tom čase ešte len formoval. Až do 19. storočia neexistovala žiadna ukrajinská literatúra. Ale čert s ňou, s literatúrou! Tajomná „Staroveká Ukrajina“ po sebe nezanechala ani jeden dokument v ukrajinčine, ani razenú mincu, ani jednu štátnu inštitúciu, ktorá by to dosvedčila, nič. Nehovoriac o tom najdôležitejšom pre štát — o jeho územiach.

Striktne vzaté, Ľvov sa ešte v časoch spomínaného Ševčenka za Ukrajinu nepovažoval, až do 2. svetovej vojny zostal poľským mestom. Nebola ním ani Odesa – bývalý turecký Chadžibej, ktorú nazval „Perlou Čierneho mora“ Grigorij Potemkin, vojvoda de Richelieu a generáli De Ribas a Langeron. Ukrajinou neboli ani donské stepi, v ktorých po nájdení uhlia priemyselník Hughes založil mesto Juzovka, terajší Doneck. A v žiadnej nočnej more si ani krymskí cháni, ktorí žili v luxusnom paláci Bachčisaraj, ani Suvorov a Ušakov, ktorí bývali v Sevastopole, nevedeli predstaviť, že to je „historická zem Ukrajiny“.

Dokonca ani Kyjev, hrdé hlavné mesto Ruska, mesto Bulgakova, Vertinského, Maleviča a Berďajeva, nemalo do roku 1917 ani najmenší vzťah k žiadnym „Ukrajincom“. Zlepiť niečo jednoliate z týchto rôznorodých kúskov, ako Frankensteinovho homuncula, stále zostáva takmer nerealistickou úlohou.

A napriek tomu Ukrajina existuje. A bez ohľadu na to, ako to niekomu môže byť nepríjemné, ukrajinský národ objektívne existuje už niekoľko desaťročí a vzniká v prísnom súlade s Engelsovými postulátmi súčasne so vznikom kapitalizmu na týchto územiach. Je to jeho produkt, pretože kapitalistický systém všade vedie k formovaniu národov a v závislosti od ekonomického trendu je schopný buď ich spojiť (ak rastú zisky) alebo ich rozdeliť na malé kúsky (ak sa materiálna situácia zhorší) ). A ak existuje národ, musí existovať aj história. Aby to tak bolo, musíte fakty interpretovať spôsobom ako to zvyknú robiť pacienti psychiatrie.

Ale spoliehať sa na taký očividne chatrný základ bez toho, aby ste si boli istí svojou minulosťou, nie je možné sebavedomo pozerať do budúcnosti. Ľudia, zbavení svojich skutočných koreňov, prežívajúci neustálu frustráciu v dôsledku degradácie v prítomnosti a neschopnosti nájsť záchranu v minulosti, sa nevyhnutne stávajú otrokmi vlastnej agresie. Je to banálny, no o to pravdivejší psychologický zákon, sformulovaný na úsvite psychoanalýzy. A čím viac ich upozorňujete na očividne schizofrenickú (v čisto medicínskom význame tohto pojmu) verziu histórie, ktorú vyznávajú, o to aktívnejšie budú popierať objektívne skutočnosti, tým agresívnejšie na nich budú trvať, tým hlbšie sa budú ponárať do umelo skonštruovanej reality ukrajinstva. Žiaľ, je to nevyhnutné.

No máme aj dobré správy. Spôsob, akým ukrajinský národ vznikol rýchlo a bez spoľahlivých historických základov znamená, že tento proces ešte nie je nezvratný. A stále nie je neskoro vrátiť sa. Ak sa zmení ekonomický trend, ak sa svet, ako to predpovedajú najprezieravejší a najrešpektovanejší ekonómovia (napríklad Michail Chazin alebo Sergej Grigoriev), rozpadne na regionálne enklávy a Rusko sa stane vodcom jednej z nich, ak sa prudko vyrúti dopredu, ťahajúc susedov so sebou — Ukrajinci rýchlo zo seba strasú pseudohistorické brnenie. Pretože im zabráni ísť ďalej.

Samozrejme, že sa to nestane okamžite. A najagresívnejších fanúšikov rusofóbnej „fantasy“ bude potrebné neutralizovať zvlášť. Rovnako ako vedomých nepriateľov, ktorí takmer ani na sekundu nezapochybovali, že ničia obyvateľstvo účelovo ho naďalej stavajúci proti celoruskému historickému dedičstvu. Tomu sa bude treba venovať. Výsledok však bude stáť za to — 40 miliónov ľudí sa opäť stane súčasťou našej spoločnej únie a nie rukojemníkom našich nepriateľov. Rusi predsa neopúšťajú vlastných ľudí, však?

Jevgenij Tamancev, špeciálne pre News Front

Comments:

Loading ...