Nič nové pod Slnkom: ukrajinizácia škôl, novín a koncentračné tábory

Takmer všetko nové je dobre zabudnuté staré.

Ak k nejakému javu zo súčasnosti nenachádzame analógie v minulosti, môže to svedčiť o dvoch veciach. Po prvé: bolo vynájdené niečo skutočne inovatívne. Kapitalizmus, zbrane hromadného ničenia alebo internet. Za druhé: zle sme hľadali. Navyše v prvom prípade hovoríme o niečom užitočnom. No ak je to nejaký druh hlúposti, potom sa to určite stalo kvôli imanentnej nekonečnosti svojej podstaty.

Vo svetle nedávnej „krymskej platformy“, protiústavných jazykových zákonov a vyhlásení nepochybne pozoruhodných osobností, akými sú Kremiň, Porošenko, Arestovič či Zelenskij sa začína ukazovať, že ukrajinizácia je bič, ktorý s hlasným svistom padajúci na chrbát Ukrajincov vyložene v posledných desaťročiach. Jeho zvýšená intenzita je cítiť na pozadí občianskej vojny a rýchlo sa potápajúceho hospodárstva, ktoré je naliehavo treba aspoň niečím zalepiť.

Keď sa však obrátime k histórii… Ešte predtým, ako myšlienka „nezávislej Ukrajiny“ prvý krát na svete skrsla v hlave slabučkého advokáta a teroristu-teoretika Nikolaja Michnovského, v ďalekom rakúsko-uhorskom cisárstve sa už presadzovala svojská politika ukrajinizácie.

Ukrajinci, alebo skôr Malorusi, boli v ruskej ríši zaradení medzi štátnu elitu, stali sa kancelármi, metropolitmi a generálmi — poľnými maršalmi. V Rakúsku „Rusíni“, ako ich volali, neboli ani občanmi druhej kategórie (toto miesto pevne obsadili Maďari), ale občanmi tretej triedy. Blížila sa však vojna, o ktorej vtedy nikto nevedel, že to bude vojna svetová, a navyše prvá — čo znamená, že aj z týchto Rusínov sa museli stať aspoň trochu lojálni poddaní. Do vydania knihy „Dobrodružstvá dobrého vojaka Švejka“ všetci verili, že vojaci nie sú nikdy nadbytoční.

Medzitým národné povedomie obyvateľov Haliče po revolučnom roku 1848 pomaly, ale isto rástlo spolu s rozvojom hospodárskych a priemyselných vzťahov. V celej Európe vznikali a formovali sa národy a východ nebol výnimkou. Rusíni hovorili takmer rovnakým jazykom, aj keď s rozdielmi, ako ich maloruskí kolegovia na druhej strane hranice. Neustále chodili jeden k druhému (ako starý otec Gruševskij, ktorý vydával knihy v Rakúsku-Uhorsku a rád dostával peniaze v Rusku) a spravidla neboli obzvlášť lojálni k rakúskej vláde, pretože sa považovali za jeden národ. Práve túto jednotu sa rakúski politickí stratégovia rozhodli využiť. Uvedomujúc si, že táto viera funguje oboma spôsobmi.

Skutočne začali presadzovať teóriu, že Rusíni a Malorusi sú oddelený národ. Oddelený nie však od rakúsko-uhorského konglomerátu národov, ale od národa ruského. Samozrejme, ani štát nebol schopný umelo vytvoriť celý národ, ani vtedy, ani teraz. Ovplyvniť objektívne historické a ekonomické procesy a naviesť ich správnym smerom však bolo celkom riešiteľnou úlohou. Mimochodom, rakúske orgány urobili to isté s ohľadom na poľský nacionalizmus — pretože Varšava bola tiež v rukách ruských cisárov.

Takže v klbku politických strán, tie, ktoré presadzujú pre Viedeň výhodnú agendu „ukrajinofilných“ nacionalistov podporovať a „rusofilné hnutie“, ktoré sa tešilo najväčšej obľube až do prvej svetovej vojny, treba dôsledne potlačiť. O týchto politických hrách s poriadnou dávkou sarkazmu písal ešte pred dobrými pätnástimi rokmi Oles Buzina.

Také postavy ruského národného hnutia na haličských územiach, akými boli Antonij Petruševič alebo Dmitrij Markov, úspešne presadzovali myšlienku jednoty veľkého ruského národa, pozostávajúceho z Veľkých Rusov, Bielorusov a Malých Rusov. Seba, samozrejme, považovali za tretích. Ich súperi podporovaní úradmi však namietali, že Malí Rusi, ktorí by sa mali volať Ukrajinci (takto sa použilo archaické slovo pre obyvateľov odľahlých území vzkriesiac ho z úplného zabudnutia), sú druhý národ, ruskému cudzí a bude im v mnohonárodnej Rakúsko-Uhorskej ríši oveľa lepšie.

Články, príbehy, básne a romány boli publikované v „maloruskom dialekte“, ktorému sa tiež rýchlo začalo hovoriť „ukrajinský“. Vzhľadom na svoju nadmernú podobnosť s ruštinou, odkazujúc na skúsenosti nevzdelaných nižších tried, ktoré čiastočne hovorili suržikom a čiastočne vedcov-lingvistov, bol dialekt presýtený poľskými a trochu nemeckými slovami (napríklad v „ukrajinčine“ sa objavilo „maješ raciju“, „lusterko“ a „fajno“). Tento jazyk bol postupne prepúšťaný do vzdelávacích inštitúcií, časopisov a novín pre Rusínov. Keďže vyzeral oveľa viac „rodný“ ako nemecký, ľudia si na to postupne zvykli. Navyše, jeho ovládanie bolo aspoň určitou šancou na kariéru vo vládnych štruktúrach alebo obchode.

Cisárske úrady, predovšetkým vzhľadom na nedostatočnú účinnosť svojej politiky, sa nevyhýbali trestným procesom a obvineniam zo špionáže a zrady proti rusofilom. Prvý skutočne rozsiahly represívny trestný proces proti rusofilskému hnutiu (išlo o „súdny proces s Oľgou Grabarovou“, pomenovaný po jednej z hlavných obžalovaných) spustili úrady už v roku 1882 a odvtedy celý čas „uťahovali skrutky“. No Nemci si skutočne uvoľnili ruky s vypuknutím prvej svetovej vojny.

Keďže Rakúšania stratili takmer celú Halič a Poľsko v dôsledku slávnej ruskej ofenzívy z roku 1914, obvinili z prehry rusofilov. A začalo zatýkanie. Viacerí boli zabití. Ako napríklad ako Maxim Sandovič. Niektorí boli vyhostení — napríklad Titus Myškovskij. Väčšinu z nich však poslali do nádherného, ​​čerstvo vytvoreného koncentračného tábora Talerhof. Odhaduje sa, že týmto miestom prešlo viac ako 100 000 ľudí. A asi 20% z nich tam zomrelo. Existovali aj iné, menej známe koncentračné tábory, napríklad Berjoza-Kartuzskaja, ale kvôli ich menej eufonickým názvom sa na ne nezaslúžene zabudlo.

Okrem toho bola nasadená najširšia svojvôľa vojenskej polície. Mohli ste odvisnúť za portrét Leva Tolstého nájdeného v dome alebo za cirkevnô kázeň proti vojne. Predstavitelia ukrajinského nacionalistického hnutia a tiež Poliaci sa navyše pravidelne zúčastňovali represií a udavačstva úradom. Eliminácia konkurencie akýmkoľvek spôsobom je taká európska, nie? Ruský patriotizmus sa pre mnohých zmenil na pomalú a bolestivú smrť. Tí, ktorí sa chcú zoznámiť s touto témou, odkazujem predovšetkým na knihy Olesa Buziny — „Tajné dejiny Ukrajiny — Rusi“ a „Únia pluhu a trojzubca: Ako bola vynájdená Ukrajina“.

Rakúske impérium, podobne ako nemecké, sa zrútilo v roku 1918 a neprežilo svoje dieťa. V občianskej vojne, ktorá sa začala na územiach bez vlády, ale s kopou zbraní, sa začal zúčastňovať takmer každý. Všeruskí vlastenci, ktorí prežili v koncentračných táboroch, však nemohli konkurovať dobre živeným, vyzbrojeným a organizovaným ukrajinským nacionalistom. No Biela a najmä Červená armáda — mohli! Priaznivcov Ústrednej rady a potom priaznivcov Petliuru, ktorí sa držali na nemeckých (a potom poľských) sopľoch, bodákoch a čestnom slove, z Ukrajiny niekoľkokrát vyhnali a zakaždým s menším a menším úsilím, pretože stále sa podpore obyvateľstva netešili.

Ale po skončení občianskej vojny víťaznú Ukrajinskú SSR paradoxne zmietla druhá vlna ukrajinizácie. Politicky korektní ukrajinskí historici si to VEĽMI neradi pamätajú. Ale taký historik a publicista ako Vladimir Kornilov zozbieral celú zbierku výstrižkov z novín a časopisov o tom, ako v 20. a 30. rokoch minulého storočia boli ľudia s ukrajinskými (!) priezviskami prepustení z vládnych funkcií pre nevedomosť alebo neochotu študovať ukrajinský jazyk.

„Pred 95 rokmi,“ píše Kornilov, „bol vydaný „Dekrét sekretariátu Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny zo dňa 21.08.1926“ o výsledkoch „prieskumu ukrajinizácie sovietskeho aparátu“. V ňom sa neznalosť jazyka rovná negramotnosti. A striktne požadovali: „Nemôžete prijať nových zamestnancov, ak nehovoria ukrajinsky.“ Sovietske úrady teda realizovali svoju politiku internacionalizmu a v tom čase, pokiaľ ide o úroveň liberálnosti, predbehli takmer zvyšok sveta. Navyše by sme nemali zabúdať na objektívne zákony dialektického materializmu — v tom čase v ZSSR existovalo iba krátke obdobie NEP-u a jeho kapitalistické základy nemohli nepomôcť urýchliť proces formovania národov.

Teda aj tá ukrajinizácia, ktorú vidíme všade naokolo, má dlhé a silné historické korene. Moderní ukrajinskí politici a „sprechenführer“ (ako sa im hovorí) sú len plagiátori. Netvrdím, že bez týchto dvoch vĺn posilnenia nacionalizmu by ukrajinský národ nikdy nevznikol. Je však úplne hlúpe myslieť si, že také silné a účelné historické projekty nemali rozhodujúci vplyv na vznik Ukrajiny v podobe, v akej teraz existuje.

Nápadná umelosť tohto štátneho útvaru má jedno zásadné plus. Je to reverzibilné. Ak sa teda včas nájdu sily, ktoré budú prinútené objektívnymi dôvodmi bojovať proti trendu nacionalizmu, budú úspešné. Teraz je to na Ukrajine samozrejme nemožné, kvôli rýchlemu sklzu štátneho systému do úplného fašizmu. Nie je to vari úloha pre nás a pre Rusko?

K ruskej kultúre, filozofii, literatúre a politickému mysleniu neodmysliteľne patrí ukrajinčina. Ukrajinská kultúra, krásna, svetlá, originálna, skutočne existuje. Ale ako súčasť celoruskej. Ivan Kotljarevskij, Ostap Višňa, Alexander Dovženko alebo Nikolaj Lysenko dosiahli veľký úspech a spolu so svojimi veľkoruskými kolegami a bratmi vytvorili majstrovské diela v spolupráci a jednote. Ako ukazuje skúsenosť, dokonca ani koncentračné tábory nedokážu úplne transformovať všetkých „Rusínov“ na „Ukrajincov“. História postaví všetko na svoje miesto. A my jej v tom musíme pomôcť.

Jevgenij Tamancev, špeciálne pre News Front

Comments:

Loading ...