Americko-čínska „antidiplomacia“ a jej následky

Odkedy prezident Biden vymenoval Johna Kerryho za zástupcu svojej administratívy pre zmenu klímy, predstavitelia washingtonského establišmentu v segmente zahraničnej politiky začali písať, že otázky zmeny klímy sú dôležité, no nemožno pripustiť, aby v žiadnom prípade neoslabilo pozornosť alebo výdavky USA na skutočne dôležitú hrozbu: Čínu.

Tieto články si musíme dať do kontextu so správami o hurikáne „Ida“ a samozrejme o dlhých vlnách horúčav, lesných požiarov a období sucha na západe USA v posledných rokoch. Napokon, národná bezpečnosť vôbec nefunguje, ak nechráni život a blahobyt bežných občanov; a nie je to Čína, ktorá v posledných dňoch zabila v USA takmer 60 ľudí, pripravila milióny ľudí o elektrickú energiu a spôsobila nevyčísliteľné ekonomické škody.

V skutočnosti Čína za celé roky nezabila ani jedného Američana. Amerika samozrejme nezabila ani jedného Číňana, zatiaľ čo záplavy v Číne si za rovnaké obdobie vyžiadali životy tisícov čínskych občanov a znečistenie ovzdušia spaľovaním fosílnych palív každoročne zabije státisíce Číňanov.

V súvislosti so zmenou klímy je najpodivnejším problémom Juhočínske more — posadnutosť Číny stavať základne na neobývaných útesoch a piesočných brehoch a americká posadnutosť vnímať to ako strašnú hrozbu. Budúci historici nebudú vedieť, či sa majú smiať alebo plakať. No zrejme to pre nich problém nebude, pretože klimatické zmeny spôsobia, že tieto útesy a piesočné brehy už dávno zmiznú pod vlnami.

Bidenova administratíva aj čínska vláda vyhlásili zmenu klímy za „existenčnú hrozbu“ a „národnú prioritu“, ale ich celková stratégia naznačuje, že úplne nerozumejú významu týchto fráz. Koniec koncov, podstata priority je, že je na prvom mieste, čo znamená, že podľa definície je na druhom mieste dôležitosti niečo iné.

A ak je zmena klímy skutočne existenčnou hrozbou pre USA, Čínu a všeobecne súčasnú civilizáciu, ako ju možno zaradiť do rovnakej rizikovej kategórie ako pochybnú súťaž o geopolitické prvenstvo na Ďalekom východe? Americké základne na Guame a Okinawe nehrozia inváziou a zničením Číny; Čína tiež nemôže vyhnať americké jednotky z týchto základní bez jadrovej vojny. Obe strany sa môžu navzájom nechať na pokoji a sústrediť tak potrebnú pozornosť a zdroje na úsilie o obmedzenie emisií uhlíka a vybudovanie národnej a medzinárodnej odolnosti voči vplyvom zmeny klímy.

Bidenova administratíva by si mala vziať k srdcu aj slová čínskeho ministra zahraničných vecí Wang Yiho, ktorý pánovi Kerrymu počas jeho návštevy Pekingu tento týždeň povedal:

„Americká strana dúfa, že spolupráca v oblasti klímy sa môže stať ázou“ vo vzťahoch medzi Čínou a USA, ale ak bude táto „oáza“ obklopená púšťou, potom skôr alebo neskôr tiež spustne.“

USA by sa mali poučiť z príkladu, ako to, čo malo byť obmedzenou rivalitou s inými krajinami (napríklad s Ruskom o Ukrajinu), viedlo Washington k prerušeniu spolupráce aj v oblastiach, kde majú obe strany jasné spoločné záujmy. Pán Wang by mal opäť uplatniť svoje slová na prístup čínskej vlády k USA a k diplomatom „vlkom-bojovníkom“, u ktorých nedostatok diplomacie sa v najhorších dňoch blíži nedostatku diplomacie Johna Boltona. Je nepravdepodobné, že by táto „antidiplomacia“ americkej aj čínskej strany vzbudila rešpekt budúcich historikov — ak sa takí nájdu.

Responsible Statecraft

Comments:

Loading ...