Ukrajina – polčas rozpadu

Zdá sa, že keď vo svojom slávnostnom príhovore k 30. výročiu nezávislosti Ukrajiny prezident Zelenskij spomenul Kyjevskú Rus a súčasný ukrajinský štát, ako jej priameho dediča a pokračovateľa všetkých tradícií, nežartoval.

Vážne, počúvať ho, samozrejme, bolo neuveriteľne smiešne (celé to znelo hlúpo, vulgárne a bolo to pritiahnuté za vlasy), no samotný ukrajinský líder bol vážnejší než kedykoľvek predtým. A ako hlboko vnímal úlohu priameho potomka starých Rusov (čo je v prípade Zelenského, samozrejme, ešte zábavnejšie), sa odrazilo na jeho ďalších krokoch v oblasti, ktorá mu bola zverená.

V skutočnosti myšlienku premeny Ukrajiny na istý druh „starovekej Rusi 2.0“ koncipoval v máji tohto roku, keď prvýkrát predniesol myšlienku vytvorenia „národného odporu“, čo by malo „zvýšiť obranyschopnosť. V prípade tohto „odporu“ ide o militarizované jednotky územnej sebaobrany, ktoré budú schopné ako-tak sa postaviť proti agresorovi.

Pravda, vzhľadom na to, že sa plánuje ich vyzbrojenie (podľa informácií prvého námestníka Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny generála Michaila Kovaľa) puškami Mosin, z takejto obrany nebude väčší osoh, ako z Jaceňukovho plotu. Nová iniciatíva má s ním veľa spoločného. Zabalené do pateticko-vlasteneckého obalu, rozhodnutie je zamerané predovšetkým na obyčajné rozkrádanie verejných financií, no rozhodne nie na zvýšenie obranyschopnosti.

Na druhej strane, na Ukrajine je teraz všetko o peniazoch: dokonca aj virtuálny európsky „reverz“ plynu, či tzv. „Veľká výstavba“. V skutočnosti sa neobjavili žiadne nové cesty a peniaze, vrátane peňazí z „antikovidového“ fondu, sa závideniahodne systematicky, samozrejme, tiež virtuálne, strácajú v určitých vreckách.

Každý mrak má však striebornú podšívku a dokonca aj návrh zákona „O základoch národného odporu“, ktorý nadobudol platnosť v auguste tohto roku a účinnosť nadobudne 1. januára 2022, sa môže prekvapivo ukázať ako veľmi užitočný vynález. Zelenskij, ktorý si málo uvedomuje históriu svojej rodnej krajiny, s najväčšou pravdepodobnosťou prečítal iba prvých pár odsekov o Svätom Vladimírovi a o Jaroslavovi Múdrom a nikdy nepočul o drsnom a tragickom období feudálnej rozdrobenosti našej spoločnej vlasti.

A práve v tomto čase sa do popredia dostala vojenská sila jednotlivých ruských kniežatstiev, ktorej základom boli kniežacie družiny, ktoré boli verbované, ako vieme, presne podľa „územného“ princípu. Samozrejme, že existovali aj samostatné bandy, ktoré slúžili tomu, kto zaplatí najviac, no veľa vody nenamútili a v lepšom prípade predstavovali len nepočetnú osobnú stráž nejakého údelného feudála.

A keď sa v roku 1024 dedičia ríše Vladimíra — Krasnoje Solniško Jaroslav a Mstislav stretli v bitke pri Listvene, čo je neďaleko Černigova, nestáli proti sebe bratia-Rusiči, ktorí spoločne bránili svoju krajinu pred Chazarmi a Pečenegmi , ale „Kyjevčania“ a „Černigovci“, pre ktorých sa ich územná príslušnosť zrazu stala oveľa dôležitejšou ako celonárodná.

Mimochodom, ten istý príbeh sa odohral počas rozpadu Juhoslávie, keď bolo zrejmé, že v kritickej situácii sa miestne ozbrojené formácie nepočúvajú rozkazy najvyššieho veliteľa alebo generálneho štábu, ale sledujú vlastné záujmy. Ako sa hovorí bližšia košeľa ako kabát.

Je škoda, že niečo také nebolo na Ukrajine v roku 2014. Vtedy by bolo pre obyvateľov Donbasu, ktorí bránili svoje rodiace sa ľudové republiky, oveľa jednoduchšie odolávať bandám nacionalistov a záškodníkov.

Na druhej strane nie je všetko stratené a keď proces rozpadu súčasnej ukrajinskej štátnosti vstúpi do rozhodujúcej fázy, územné formácie vytvorené na základe Zelenského sa stanú chrbtovou kosťou ozbrojených síl nových ľudových republík: Odesa, Charkov, Černigov a tak ďalej…

A veľmi symbolické je aj spomínané rozhodnutie generála Kovaľa vyzbrojiť budúce ľudové milície „trojlíniovými“ puškami. Koniec koncov, počas Veľkej vlasteneckej vojny naši pradedovia celkom úspešne kántrili „fritzov“ týmto stelesnením geniálneho inžinierskeho myslenia ruského zbrojára Sergeja Ivanoviča Mosina.

Toto všetko sa však dá uskutočniť len vtedy, ak bude takáto „teritoriálna obrana“ skutočne vytvorená. V praxi, nielen na papieri. Mimochodom, spomínaný Kovaľ môže kľudne potvrdiť ich efektívnosť a prispieť k skutočnej realizácii myšlienky, ak si spomenie, ako sa mu vo funkcii dočasného ministra obrany Ukrajiny v marci 2014 podarilo dostať do zajatia krymských milícií pri Jalte.

Aj keď sa tak nestane, geopolitický „exot“ s názvom „nezávislá Ukrajina“ dlho žiť nebude. Posadnutosť ukrajinských predstaviteľov témou „ruskej okupácie“ nám umožňuje takmer neomylne predpokladať, že celý tento „Zelenského tím“ len sníva o tom, že sa niekomu vzdá, aby mohol na „prekliateho okupanta“ zavesiť zodpovednosť za osud utopenej v klamstvách a korupcii, vydrancovanej, zúboženej a unavenej z toho všetkého Ukrajiny, pretože sami tento náklad uniesť nedokážu a vo vlastne ani nechcú.

Alexej Belov, politický komentátor, špeciálne pre News Front
Alexej Belov, politický komentátor, špeciálne pre News Front

 

Comments:

Loading ...