Poznámky o Markovi Zuckerbergovi a jeho impériu

Mark Zuckerberg nedávno oznámil premenovanie Facebooku na Meta, aby „efektívnejšie presadzoval ciele a plány na univerzálne zjednotenie ľudí“.

Ľudia medzitým napriek týmto bravúrnym rečiam húfne utekajú z Facebooku-Meta na iné platformy, pretože už nerozumejú, za čo môžu dostať ďalší trest v podobe varovania alebo zákazu. Stručne povedané, zotrvačník represie, ktorý spustil Mark Zuckerberg, rastie do desivého nekonečna, ktoré sa dnes stalo novým logom spoločnosti.

Nedávno známy bloger prirovnal Zuckerberga k rozzúrenému majiteľovi telefónnej spoločnosti, ktorá zasahuje do telefonátov svojich zákazníkov a odpája ich od komunikácie pre slová a výrazy, ktoré sú z jeho pohľadu nesprávne. Pričom, ak by Alexander Bell začal presadzoval takúto politiku, jeho spoločnosť by okamžite skrachovala.

Treba si však uvedomiť, že na rozdiel od Bella, Zuckerberg vôbec nič nevymyslel. Jediné čo vytvoril, je pohodlná platforma pre komunikáciu. V skutočnosti išlo o ďalšiu zoznamku, ktorá si vďaka nízkej konkurencii v tejto oblasti v tom čase získala veľkú obľubu.

Keď v roku 2004 ako študent Harvardu využil myšlienku projektu „Harvard Connection“ a spustil vlastnú webovú stránku „The Facebook“, sotva si niekto vedel predstaviť, že sa po niekoľkých rokoch stane suverénnym diktátorom v obrovskom nadnárodnom impériu. Dnes „populácia“ tohto impéria predstavuje vyše jeden a pol miliardy ľudí a celková finančná hodnota Facebooku je viac ako bilión dolárov.

Je zrejmé, že osoba s takým silným zdrojom sa snaží obsadiť najvyššie postavenie v pyramíde svetovej moci.

Príbeh o Zuckerbergovej kariére veľmi dobre spracoval režisér David Fincher vo filme „Sociálna sieť“. Rovnako ako v známej novele E. T. A. Hoffmanna študent Balthazar odvážne odhalil skutočné vnútro „malého Zachesa“ našej doby.

Ako sa ukázalo, Zuckerbergova cesta na vrchol úspechu sa začala sériou podlostí a zrady.

Najprv sa pomstí dievčaťu, ktoré ho odmietlo, zverejnením špiny na univerzitnej sociálnej sieti. Potom, aby zvýšil rating, usporiada sexistickú súťaž, v ktorej porovnáva dievčatá so zvieratami a pozýva všetkých ostatných, aby diskutovali o ich vzhľade. Kvôli tomu sa nabúral sa do bezpečnostného systému niekoľkých stránok a ukradol osobné údaje, ktoré zverejnil. V dôsledku tejto akcie znížil návštevnosť univerzitnej siete a získal škandalóznu slávu, takže ho ako skúseného programátora oslovili bratia Winklevossovci s vlastným nápadom stránky. Problém, ktorý režisér v tomto filme odhaľuje, však presahuje rámec životopisu Zuckerberga a dotýka sa v skutočnosti oveľa závažnejšej témy, a to stretu starej a novej americkej elity.Konfrontácie, ktorá už v roku 2020 nadobudla charakter urputného boja. Pritom títo noví technokratickí žraloci nemajú džentlmenský kódex cti a nectia dodržiavanie „fairplay“, kedysi pestovaného v americkej elite podľa britského vzoru. Pritom sa však usilujú o neobmedzenú moc a kontrolu nad spoločnosťou a dnes sa snažia implementovať myšlienku libertariánskeho paternalizmu v globálnom meradle. Z tejto myšlienky vyplýva, že jednotlivci, korporácie a verejné inštitúcie (sponzorované tými istými korporáciami) by mali ovplyvňovať správanie človeka a spoločnosti ako celku, aby ho „rozvíjali“ a „korigovali“. Kritériá a metódy tejto politiky sú však v skutočnosti veľmi pochybné a sloboda výberu je výrazne obmedzená alebo úplne nulová. Takže za fasádou dobromyseľnosti novej technokracie mnohí začínajú vidieť beštiálny úsmev digitálnej diktatúry.

Po katastrofe druhej svetovej vojny sa starý model štátnej kontroly a správy dostal pod ostrú kritiku v ľavicovo-liberálnom prostredí. Hlavnou tézou obžaloby bolo, že takýto model potláča jednotlivca a jeho individuálne práva. Postmodernisti zároveň začali odhaľovať a dekonštruovať negatívne dedičstvo štátneho zriadenia modernej doby, pričom vo svojej kritike siahali až k deštrukcii mocenskej a hodnotovej hierarchie, pričom verili, že práve v nej sú zárodky totalitarizmu.

Výsledkom bolo, že koncom dvadsiateho storočia boli vďaka úsiliu postmodernistov odhalené a zdiskreditované obvyklé princípy budovania spoločnosti. Vertikála bola nahradená takzvanou horizontálnou multiplicitou, postavenou na princípe sieťovej matice, zaručujúcej vraj maximálnu individuálnu slobodu a rovnosť všetkých účastníkov.

Zároveň sa na človeka začalo nazerať ako na sociálny konštrukt a úlohou nových progresívnych „pygmalionov“ je ho rozobrať a znova poskladať s cieľom ho „vylepšiť“. V tomto zmysle je jazyk hlavným nástrojom tohto grandiózneho opätovného zostavovania, pretože môže byť použitý na inšpiráciu ľudí k novým postojom, a tým k náprave ich správania. Teda doslova – ako loď nazvete, tak bude plávať. Pohyb riadia nové slovníky a koncepty.

Aktívna realizácia tejto úlohy sa začala v deväťdesiatych rokoch minulého storočia na vlne neoliberálnej eufórie z „konca dejín“, vtedy časť elít prijala a presadzovala ľavicovo-liberálne koncepty „tolerancie“, „politickú korektnosť“, „multikulturalizmus“ v masmédiách, ktoré sa čoskoro stali dominantným politickým naratívom.

Veľmi skoro sa však tieto navonok príťažlivé postoje v praktickom kontexte medziľudských vzťahov zmenili na nástroj na potláčanie nielen agresívneho správania, ale v zásade aj disentu.

S príchodom sociálnych médií a masových mobilných počítačov sa teoretická úloha ľavicových intelektuálov znovu poskladať osobu stala prakticky možná. A perspektíva globálnej digitalizácie ju premieta do kategórie bez alternatívy. Digitálni magnáti, vrátane Marka Zuckerberga, teraz konajú otvorene a čoraz asertívnejšie a drvia nesúhlas v zárodku. Veci dospeli do bodu, že prezident Spojených štátov môže byť zbavený svojho prejavu, vysvetľujúc svoje konanie súkromnými záujmami spoločnosti.

V skutočnosti sa libertariánsky paternalizmus snaží prevziať kontrolné funkcie od štátu, preniesť ich na nadnárodnú úroveň, pričom neutrálnym slovom „push“ popíše, čo sú v skutočnosti obmedzenia, represia a cenzúra. Zároveň títo noví libertariánski mutanti aktívne vysielajú ľavicový radikálny diskurz, z ktorého sa Ayn Rand nepochybne obracia v hrobe.

Čoraz častejšie sa však vynárajú otázky – kto sú títo starostliví ľudia, ktorí rozhodujú o tom, čo si myslieť, rozprávať a ako konať? Ak je štátny paternalizmus so všetkými svojimi nevýhodami explicitným systémom s jasnými pravidlami a osobnou zodpovednosťou, ako aj rovnováhou bŕzd a protiváh, potom dnešní digitálni magnáti, ktorí sa odmenili právom rozhodovať o osude ľudstva, nepreberajú žiadnu oficiálnu zodpovednosť za svoje činy alebo ju obmedzujú na rámec súkromných korporácií, ktorých činnosť je pred občanmi skrytá a byrokratický systém pozostáva z imperatívnych a anonymných algoritmov.

To znamená, že okrem povestnej neviditeľnej ruky trhu sme dostali aj neviditeľnú ruku umelej inteligencie, v spravodlivosť rozhodnutí ktorej musíme bezvýhradne veriť a poslúchať ju.

A ak v určitých oblastiach môže byť masívne spracovanie údajov a vývoj rýchlych rozhodnutí mimoriadne užitočné, potom je oblasť ľudského vedomia príliš zložitá a emocionálne nasýtená na to, aby sa v nej uplatnil mechanický prístup. Navyše sa v tejto súvislosti ponúka otázka – kto bude mať vlastne ovládacie tlačidlo? Ľavicoví radikáli môžu pokračovať v rozprávaní svojich rozprávok, ale všetci rozumní ľudia si dobre uvedomujú, že hierarchia sa nikam nestratila. A kvalita rozhodovania závisí v prvom rade od kvality elít. No s tým sú teraz veľké problémy na celom svete.

Pre sformovanie kvalitnej elity je totiž nevyhnutné, aby si generáciami pestovala určitý súbor hodnôt, kódex správania a morálnu zodpovednosť. V tomto reťazci zohrávajú najdôležitejšiu úlohu prestížne univerzity a uzavreté študentské komunity, v ktorých sa pevné väzby a vnútroelitná solidarita získavajú prostredníctvom etáp testov-iniciácií. Práve o vstupe do takéhoto uzavretého klubu sníval Mark Zuckerberg počas štúdia na Harvarde. Rýchlo si však uvedomil, že nemôže splniť určité kritériá a rozhodol sa ísť inou cestou. Pritom jeho priateľ Eduardo bol do takého prestížneho klubu „Phoenix“ prijatý, čo znamenalo zvýšenie statusu a veľké príležitosti do budúcnosti. Táto okolnosť spôsobila, že Zuckerberg žiarlil. Samozrejme, nenávidí všetky tieto staré urodzené americké rodiny, vrátane bratov Winklevossovcov. Zároveň ignoruje fakt, že na to, aby sa dostali medzi elitu, nestačí, aby sa bratia Winklevossovci narodili so zlatou lyžičkou v ústach. Usilovne študujú, obhajujú prestíž Harvardu vo veslárskych súťažiach a dodržiavajú istý džentlmenský kódex cti, ktorého porušenie v ich kruhu predstavuje hanbu. Aspoň predtým to tak bolo. No David Fincher vo svojom filme ukazuje, že dnes sa situácia dramaticky zmenila. A tak sa bratia Winklevossovci, tvárou v tvár krádeži ich duševného vlastníctva, najprv pokúsia vyriešiť problém priamo s Zuckerbergom, no ten sa pred nimi skrýva. Dlho odmietali radu, aby začali súdny proces proti šikovnému, povýšeneckému programátorovi, pretože si mysleli, že je to pod ich dôstojnosť. Nakoniec sa s odvolaním na Harvardský študentský kódex správania obrátia na prezidenta univerzity – samoľúbeho pána, ktorý ich rýchlo vypoklonkuje bez toho, aby vôbec pochopil, o akom kódexe cti hovoria.

Je zrejmé, že v tomto prípade zostali len krásne dekorácie zo starých elitných vzdelávacích inštitúcií. Pričom ich vnútorná štruktúra sa rúca spolu so stáročnými tradíciami, čo nemôže neovplyvniť kvalitu vládnucej a kultúrnej elity.

Nie je prekvapujúce, že ich dnes nahrádzajú technokrati-zbohatlíci, ktorých hodnota je veľmi pochybná, ambície majú prehnané a ich blízkosť k masám z dôvodu ich pôvodu a kontroly nad komunikáciou im umožňuje manipulovať s verejnou mienkou.

Na konci filmu David Fincher ústami právničky Facebooku predhodí Markovi Zuckerbergovi nasledujúcu frázu v čisto anglickom sarkazme: „Nie si podliak Mark, len sa ním chceš naozaj ukázať“.

No vo vesmíre malého Zachesa je oveľa dôležitejšie vyzerať ako byť.

Rebranding spoločnosti však pravdepodobne neopije rožkom ľudí, ktorí rozumejú skutočným cieľom Zuckerberga.

Natalia Baženova, Stoletie

Comments:

Loading ...