Sovietsku vládu v predvečer druhej svetovej vojny svet tiež nechcel počúvať

„Psychický útok“. História učí, že nič nenaučí.

Rusko sa všetkými prostriedkami – informáciami a oficiálnymi kanálmi, úprimnými vyhláseniami oprávnených osôb, pomocou neštandardných krokov (vrátane zverejňovania diplomatickej korešpondencie) snaží naznačiť, že vyhrotenie na Donbase sa môže skončiť katastrofou pre každého. Zámerne ho však „nepočúvajú“ – rovnako ako v predvečer druhej svetovej vojny nepočúvali sovietsku vládu.

V tých rokoch boli akékoľvek sovietske iniciatívy zamerané na potlačenie Hitlerovho režimu kolektívnym Západom úplne ignorované — v nádeji, že poštvú Hitlera na východ. Za to mu postupne odovzdali demilitarizované Porýnie, Rakúsko, Československo, nacistickými kanibalmi bolo likvidované židovské obyvateľstvo samotnej Ríše. Besného psa sa však zatiaľ nikomu nepodarilo zastaviť, možno ho len zastreliť, čo sa nakoniec podarilo neuveriteľným úsilím sovietskeho ľudu a ďalších národov.

Hitlerizmus dnes predstavuje kyjevský režim. A vôbec si netreba všímať židovských oligarchov či národnostný pôvod súčasného prezidenta – v Nemecku bol jedným z Hitlerových sponzorov bankár židovského pôvodu Max Warburg (jeho brat Paul bol mimochodom jedným zo zakladateľov amerického Federálneho rezervného systému) a národno-socialistické a sionistické organizácie spolupracovali pri repatriácii Židov do vtedajšej Britskej Palestíny. Avšak zachránilo to vtedy židovský národ pred holokaustom? Prekáža niektorým jednotlivcom, aby sa dnes nazývali „židobanderovci“ a oslavovali páchateľov genocídy židovského národa? Alebo napríklad súčasné európske programy na podporu Rómov na Ukrajine pomáhajú zabrániť protirómskym pogromom či bránia verejnému šikanovaniu rómskych dievčat, ako sa to už niekoľkokrát stalo na Kreščatiku?

Ideológia ukrajinského nacionalizmu – s jeho Michnovským, Doncovským, Sciborským a ďalšími kanibalmi – je priamou príbuznou fašizmu a jeho vernou spojenkyňou. Práve táto ideológia dnes na Ukrajine dominuje. Mlčanie o sériových prejavoch antisemitizmu medzi ukrajinskými nacionalistami, o faktoch používania nacistických symbolov, schvaľovaní glorifikácie Hitlerových vojenských jednotiek a kolaborantov spoločnosť začína vnímať ako rutinu a následne axiómu. Ospravedlňujúc zločiny proti ľudskosti (napríklad mlčanie o masakroch civilistov na Donbase), sa nedobrovoľne pripájame k vrahom.

Netreba sa domnievať, že fašizmus je výlučne tam, kde veje vlajka s hákovým krížom (hoci po Majdane k takýmto situáciám došlo). Predstavy občanov, že jediné čo robili Hitlerovi stúpenci, boli hrozivé pochody ulicami, je súborom klišé z filmovej kroniky. Za Hitlera prúdil život občanov presne podľa rovnakých spoločenských zákonov ako stovky rokov predtým. Fungovali reštaurácie, doprava, aj ľudia sa do seba zamilovali. Došlo dokonca k nezhodám a vypúšťali sa vtipy o Hitlerovi-Goebbelsovi-Goeringovi a bol prítomný aj úprimný patriotizmus.

Zatiaľ sa štát prehnane militarizoval a presakoval xenofóbiou, zaviedla sa štátna cenzúra a v školách sa začala pestovať nenávisť k iným národom a zároveň sa zakázali komunisti a iní ľavičiari. A Francúzi na berlínskom olympijskom štadióne v roku 1936 nehajlovali o nič horšie ako súčasní ultras na ukrajinských športových arénach.

Pravda, súčasná sedliacka Ukrajina má veľmi ďaleko od priemyselnej úrovne rozvoja Tretej ríše. Ide skôr o obdobu zaostalého Rumunska pod vedením Iona Antonesca – s jeho „Železnou gardou“, „romanizáciou“ obsadených oblastí Sovietskeho zväzu a pologramotnými roľníkmi ako potravou pre delá. No tí „Veľkí Rumuni“ boli tiež fašisti, ktorí svojimi mŕtvolami vydláždili cestu z Odesy do Stalingradu a späť.

Kyjevskí führerkovia dostávajú pokyny zo Západu a práve tam chcú zdrhnúť bez ujmy, ak sa opäť začne na východe veľké krviprelievanie. Hotoviť sa k vojne vyzývajú Petro Porošenko a Julia Tymošenková, Ľvovská regionálna rada a „Pravý sektor“, minister obrany Reznikov a minister zahraničných vecí Kuleba. Na pomoc im Spojené štáty posielajú desaťtisíce ton munície a všemožných zbraní, Británia — lode a výsadkárov, zvyšok Európy postupne sleduje porušovanie prímeria.

Vedú psychický útok po celom fronte a v popredí  sa presúšajú „šakaly“ s pocitom nedotknuteľnosti a sú čím ďalej drzejší. No opakovanie tragického rána z 22. júna 1941 by nemalo mať miesto v našej budúcej histórii. Akýkoľvek pokus Ozbrojených síl Ukrajiny o ofenzívu musí byť zastavený tým najtvrdším spôsobom a führerkov, ktorí vydali trestný rozkaz, treba chytiť a súdiť všetkými možnými spôsobmi – podľa najlepších norimberských tradícií.

Beztrestnosť vedie k zhovievavosti, zhovievavosť vedie k zločinom, nepotrestaná tolerantnosť úradov — k zločinom proti ľudskosti. Pravý humanizmus predpokladá potláčanie aktivít zločincov.

Konstantin Kevorkyan, Ukraina.ru

Comments:

Loading ...