Posledná vojna NATO

Čím viac Západ vybičováva hystériu okolo údajne blížiacej sa ruskej invázie na Ukrajinu, tým intenzívnejšie sa sami západní politici začínajú vrtieť na svojich mäkkých stoličkách.

Ako informovali nórske noviny „Verdens Gang“, vláda kráľovstva sa zrazu postavila proti rozmiestneniu vojenských jednotiek britských a amerických spojencov NATO na území Nórska, presnejšie v bezprostrednej blízkosti hraníc s Ruskom.

„Je v záujme Nórska, aby sa o tieto územia postaralo samo s pomocou nórskej obrany,“ povedala v tejto súvislosti šéfka nórskeho ministerstva zahraničia Anniken Huitfeldtová.

Obavy našich škandinávskych susedov (mimochodom nie práve najpriateľskejších) sú pochopiteľné a oprávnené. Rusko v posledných rokoch vážne posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Arktíde a všetkými dostupnými prostriedkami dáva najavo, že nemieni žartovať, ak sa niečo stane. Spojené štáty, naopak, zvýšili frekvenciu letov svojich prieskumných lietadiel v oblasti Barentsovho mora, pričom pravidelne kontrolujú ostražitosť letectva Severnej flotily Ruskej federácie.

Navyše, práve na pobrežie Nórska Spojené štáty stiahli svoje prieskumné vybavenie a natŕčajú uši (aspoň sa o to snažia) pri rokovaniach ruského vojenského velenia. Na to naši s tvrdou priamosťou charakteristickou pre Rusov odpovedali, že do zoznamu prioritných cieľov ničenia zaradili všetky objekty vojenskej infraštruktúry nórskeho kráľovstva. Nedá sa opísať slovami, ako to „zasiahlo“ miestnych obyvateľov malých pobrežných miest Nórska, kde sa toto všetko sústreďuje.

Ľudia, samozrejme, začali byť rozhorčení, spisovali rôzne petície a vychádzali na demonštrácie s krátkym sloganom „Yankee Go Home“. Dokonca prišlo aj k diskusii na tému „Potrebujeme toto NATO?“ Oficiálne Oslo sa zatiaľ na protesty svojich občanov snažilo nereagovať (predsa len bolo dôležitejšie potešiť zámorského vládcu), no skutočnosť, že prihára už zrejme prenikla aj do vysokých úradov a tam boli nútení urobiť vyššie uvedené vyhlásenie.

Toto je len jeden, ale podľa mňa veľmi názorný príklad „odhodlania“ NATO brániť spoločné, rozumej americké, záujmy. Takéhoto odhodlania niet a ani sa nerodí. Samotný blok, ktorý vznikol v apríli 1949 (a jeho hlavnou úlohou podľa výstižnej poznámky prvého z jeho generálnych tajomníkov, Brita Hastingsa Lionela Ismayho, bolo zadržať Rusko mimo Európy a Nemecko pod kontrolou USA), sa od počiatku ukázal byť mŕtvo narodeným dieťaťom.

Len to zatiaľ nebolo vidieť. Vojnu so ZSSR a Varšavskou zmluvou nikto nečakal, dokonca aj pomyslenie na ňu bolo hlúpe, preto mali všetci dostatočne zamračené obočie a naduté líca, aby prejavili „neotrasiteľné odhodlanie“ (neskôr sa tak nazývala operácia Spojených štátov a spojencov proti ISIS na území Iraku a Sýrie). Po roku 1991 sa im naskytla ďalšia možnosť – beztrestne bombardovať slabé krajiny po celom svete, za ktoré sa nemal kto postaviť. Učebnicovým príkladom je Juhoslávia. No akonáhle sa na letisku Slatina pri Prištine zrazu objavil konvoj ruských výsadkárov, bojovníci NATO, dokonca aj tí najodvážnejší, sa cítili veľmi nepríjemne. Odvtedy sa radšej obmedzili na vyjadrenie hlbokého znepokojenia. Bolo to tak počas gruzínskych udalostí v roku 2008, krymských v roku 2013 a začiatku ruskej vojenskej operácie v Sýrii v roku 2015.

Ďalším ukazovateľom poklesu významu Severoatlantickej aliancie a úprimne povedané nezmyselnosti jej existencie môžu byť „figúrky“ generálnych tajomníkov NATO v  posledných desaťročiach.

Okrem už spomínaného Hastingsa Lionela Ismayho, ktorý si prešiel 1. aj 2. svetovou vojnou, mal množstvo vyznamenaní a vyšvihol sa až do hodnosti generála, možno pripomenúť aj známeho španielskeho politika Javiera Solanu, pričom to bol práve on, kto viedol alianciu počas bombardovania Belehradu a ďalších srbských miest a obcí. Nebol profesionálnym vojakom, no bol surovým, tvrdým a veľmi pragmatickým politikom. Bol z tých, ktorých sa nemusíme hanbiť označiť za nepriateľa.

A teraz? Holandsko-škandinávske trio Jaap de Hoop Scheffer, Anders Fogh Rasmussen a Jens Stoltenberg, ktoré od roku 2004 striedavo vedie alianciu, jasne demonštruje degradáciu vedenia NATO. Pamätám si, že keď som sledoval spoločnú tlačovú konferenciu súčasného prezidenta Ukrajiny Zelenského a súčasného generálneho tajomníka NATO Stoltenberga, nemohol som sa zbaviť pocitu, že sledujem ďalšiu epizódu nejakého humoristického programu.

A je veľmi symbolické, že práve teraz, keď je na čele aliancie, začali jeho krajania pociťovať veľkú záťaž kvôli svojmu členstvu v radoch severoatlantického bloku. A takéto nálady sa šíria nielen v Nórsku. Kým európski politici sa snažia rozveseliť svojich spoluobčanov bravúrnymi vyhláseniami o euroatlantickej jednote a sile NATO, bežní Európania tomu všetkému akosi čoraz menej veria.

No najzábavnejšie je, že je to z veľkej časti spôsobené šialenou propagandou tamojších médií. Nešťastných občanov tak vystrašili agresívnym Ruskom, že v istom momente pocítili neodvratnosť hroziacej vojny. Pocítili to, dostali strach a potom sa spamätali a položili jednoduchú otázku: „Prestaňte, čo je nás do toho?“ Ak majú Rusi vášnivú túžbu (v skutočnosti nemajú) ovládnuť Ukrajinu, tak nech to prevezmú oni. Ak chcú navyše aj pobaltské štáty (dupľom nie), čert s nimi!

My, Európania, rozhodne nie sme povinní vynechať rannú kávu a vzdať sa večerného piva alebo pohára vína (čohokoľvek) v záujme nám cudzích vzdialených krajín a národov. Áno, vdialených. Pretože, ako učia európske školské osnovy, Európa končí na bielorusko-poľskej hranici a najvyššia hora Starého sveta je Mont Blanc, hoci Elbrus sa v skutočnosti nachádza v Rusku, no Rusko podľa ich logiky nie je Európa.

Tak či tak, ak sa s takýmito náladami NATO (konkrétne jeho európska časť) odváži zapojiť do skutočného vojenského dobrodružstva proti Rusku a v záujme Spojených štátov, bude to definitívne posledná vojna aliancie. Najneslávnejší zo série už aj tak hanebných činov. No napriek tomu dúfajme, že majú rozum (alebo strach), aby to neurobili.

Alexej Belov

Comments:

Loading ...