Rusko má v úmysle prinútiť USA, aby dodržiavali Chartu OSN

Rusko a Čína poslali Spojeným štátom požiadavku, aby dodržiavali Chartu OSN a svoje sľuby.

Táto požiadavka, zbavená akejkoľvek agresivity, spochybňuje nielen základy OSN, NATO a Európskej únie, ale aj takmer všetky úspechy Spojených štátov amerických od rozpadu ZSSR. Samozrejme, pre Washington je to neprijateľné. No Spojené štáty americké už nie sú superveľmocou, akou bývali. A budú nútení ustúpiť.

Dnes svetu vládnu Spojené štáty americké a NATO, ktoré sa prezentujú ako jediné svetové veľmoci, pričom Ruská federácia a Čínska ľudová republika ich ekonomicky aj vojensky prevyšujú.

Moskva 17. decembra 2021 zverejnila návrh bilaterálnej dohody s Washingtonom, ktorá poskytuje záruky mieru, ako aj návrh dohody o jej implementácii. Tieto dokumenty nie sú namierené proti Spojeným štátom, ich cieľom je len zabezpečiť, aby boli v súlade s Chartou OSN a ich vlastnými záväzkami.

23. decembra na výročnej tlačovej konferencii prezidenta Putina vyvolala rozruch otázka novinárky „Sky News“ Diany Magnaiovej. Vladimir Putin sucho odpovedal, že poznámky Ruska o správaní USA pochádzajú z roku 1990 a Washington ich nielenže ignoruje, ale tvrdohlavo naďalej trvá na svojom. Teraz sa chystajú umiestniť zbrane NATO na Ukrajine, čo je pre Moskvu neprijateľné. Nikdy predtým sa ruský líder nevyjadril týmto spôsobom. Nie je snáď jasné, že rozmiestnenie rakiet s časom doletu do Moskvy v priebehu štyroch minút predstavuje mimoriadnu hrozbu a môže slúžiť ako zámienka na vojnu?

30. decembra sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi prezidentmi Bidenom a Putinom. Americká strana predložila návrhy na riešenie ukrajinskej otázky a ruská strana vrátila diskusiu k porušovaniu Charty OSN zo strany Spojených štátov a ich neplneniu sľubov.

Spojené štáty majú v úmysle preukázať svoju dobrú vôľu odmietnutím prijatia Ukrajiny do NATO. Takýto prístup však odpovedá na položenú otázku len v malej miere a je schopný zabrániť vojne len vtedy, ak ho budú sprevádzať opatrenia na stiahnutie vojsk.

Je zrejmé, že vstupujeme do obdobia extrémnej konfrontácie, ktorá bude trvať niekoľko rokov a môže každú chvíľu prerásť do svetovej vojny.

V článku budeme hovoriť o tomto konflikte, keďže na Západe sa o ňom snažia nehovoriť.

1. Rozšírenie NATO k ruským hraniciam

Počas 2. svetovej vojny sa Spojené štáty snažili zo všetkých síl zadržať Sovietsky zväz. Vtedy zomrelo 22 až 27 miliónov sovietskych ľudí (13 – 16 % populácie) v porovnaní so 418 000 Američanmi (0,32 % populácie). Keď sa tento masaker skončil, USA vytvorili v západnej Európe vojenskú alianciu – NATO, na čo ZSSR reagoval vytvorením Varšavskej zmluvy. NATO sa čoskoro stalo federáciou, čím porušil princíp štátnej suverenity stanovenej v článku 2 Charty OSN, ktorý krajiny tretieho sveta odsúdili na konferencii v Bandungu v roku 1955. V konečnom dôsledku aj ZSSR porušil Chartu OSN tým, že v roku 1968 prijal Brežnevovu doktrínu a vnútil ju členom Varšavskej zmluvy. Keď bol ZSSR rozpustený a niektorí jeho bývalí členovia vytvorili novú vojenskú alianciu – ODKB, rozhodli sa z nej urobiť konfederáciu v súlade s Chartou OSN.

Aby sme objasnili význam pojmov federácia a konfederácia, uvedieme príklad. Počas občianskej vojny Severania vytvorili federáciu, keďže rozhodnutia ich vlády boli záväzné pre všetky štáty, ktoré do nej patria. Naproti tomu Južania vytvorili konfederáciu, keďže každý členský štát zostal suverénny.

V roku 1989 padol Berlínsky múr a padla železná opona a Nemci chceli opäť zjednotiť obe časti Nemecka. To však znamenalo rozšírenie NATO na územie Nemeckej demokratickej republiky. Sovieti boli spočiatku proti. Predpokladalo sa znovuzjednotenie s neutrálnym statusom územia NDR. V dôsledku toho generálny tajomník Michail Gorbačov súhlasil s rozšírením NATO prostredníctvom znovuzjednotenia oboch častí Nemecka za predpokladu, že sa aliancia nebude snažiť rozširovať na východ.

Západonemecký kancelár Helmut Kohl, minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher a francúzsky prezident François Mitterrand spoločne podporili stanovisko Ruska: NATO sa malo zaviazať, že nebude expandovať na východ. Americký prezident George W. Bush a minister zahraničných vecí James Baker urobili v tejto súvislosti množstvo verejných vyhlásení a záväzkov voči všetkým svojim partnerom.

Po rozpade ZSSR vstúpili do Európskej únie tri neutrálne krajiny: Rakúsko, Fínsko a Švédsko. EÚ a NATO sú však jedna a tá istá entita, len jedna civilná a druhá vojenská a obe sídlia v Bruseli. Podľa Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy (článok 42 ods. 7) je to NATO, kto zabezpečuje obranu Európskej únie bez ohľadu na to, či jej členovia sú členmi NATO alebo nie. De facto tieto neutrálne krajiny po vstupe do Európskej únie prestali byť neutrálne.

V roku 1993 v Kodani Európska rada oznámila, že krajiny strednej a východnej Európy by mohli vstúpiť do Európskej únie. Odvtedy prebieha prístupový proces bývalých členov sovietskeho bloku hladko, napriek tradičným pripomienkam z Ruska.

No v 90. rokoch z bývalého Ruska nezostalo takmer nič. 90 ľudí, ktorí sú nazývaní „oligarchami“, vyplienili celé jeho bohatstvo. Životná úroveň sa zrútila a priemerná dĺžka života Rusov sa znížila o 20 rokov. Nikto nepočúval, čo hovorila Moskva.

Summit NATO v Madride v roku 1997 vyzval krajiny bývalého sovietskeho bloku, aby sa pripojili k Severoatlantickej zmluve. Po východnom Nemecku (1990) boli predchádzajúce sľuby päťkrát porušené. V roku 1999 bola anektovaná Česká republika, Maďarsko a Poľsko, potom v roku 2004 Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko; v roku 2017 Čierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko.

Ukrajina a Gruzínsko sú tiež pripravené vstúpiť do NATO, zatiaľ čo Švédsko a Fínsko môžu opustiť svoju teoretickú neutralitu a tiež otvorene vstúpiť do Severoatlantickej aliancie.

To, čo bolo neprijateľné v roku 1990, je neprijateľné aj dnes. Je nemysliteľné, aby rakety NATO boli rozmiestnené pár minút od Moskvy. Podobná situácia nastala v roku 1962. Spojené štáty vtedy rozmiestnili rakety na hranici ZSSR v Turecku. V reakcii na to Sovietsky zväz rozmiestnil rakety po boku Spojených štátov na Kube. Americký prezident John F. Kennedy si uvedomil, že Pentagon zahnal Spojené štáty do slepej uličky. Situáciu sa mu podarilo vyriešiť prostredníctvom svojho veľvyslanca pri OSN. Vtedajší predseda Zboru náčelníkov štábov USA, generál Lyman Lemnitzer, bol zanieteným protisovietskym odporcom a mal v úmysle vyvolať jadrovú vojnu. Našťastie jeho súčasný nástupca generál Mark Milley je oveľa múdrejší a so svojimi ruskými kolegami udržiava priateľské vzťahy.

2. Porušovanie Charty OSN

Chartu OSN posúdilo 50 krajín v roku 1945 na konferencii v San Franciscu, ešte predtým, ako sovietske vojská obsadili Berlín a prinútili nacistickú ríšu vzdať sa. Bola prijatá jednomyseľne. Odvtedy ju podpísalo ďalších 147 štátov, čím sa celkový počet signatárskych štátov zvýšil na 197.

V Článku 2 ruského návrhu zo 17. decembra 2021 o uzavretí bilaterálnej rusko-americkej zmluvy o zárukách medzinárodnej bezpečnosti sa uvádza: „Zmluvné strany sa budú snažiť zabezpečiť, aby všetky medzinárodné organizácie, vojenské aliancie alebo koalície, v ktorých je členom aspoň jedna zo Strán, dodržiavali zásady zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov“. Z vyššie uvedených dôvodov to znamená úplnú transformáciu NATO alebo jeho zánik.

V Článku 4 uvedeného návrhu sa píše, že bývalé členské štáty Sovietskeho zväzu nemôžu vstúpiť do NATO. To znamená, že Estónsko, Lotyšsko a Litva by mali túto organizáciu opustiť a Ukrajina a Gruzínsko by do nej nemali vstúpiť.

Článok 7 ruského návrhu stanovuje zákaz rozmiestňovania jadrových zbraní mimo vlstných hraníc. To znamená okamžité odstránenie atómových bômb nezákonne uskladnených napríklad v Taliansku a Nemecku, čo je v rozpore so Zmluvou o nešírení jadrových zbraní z roku 1968.

Dodržiavanie Charty OSN navyše vyžaduje návrat k pôvodným pozíciám OSN a upustenie od nezákonných praktík, ktorými sa táto organizácia zaoberá od rozpadu Sovietskeho zväzu.

OSN postupne nielenže prestala spĺňať požiadavky samotnej Charty, ale zmenila sa aj na agentúru na implementáciu rozhodnutí USA. Napríklad „Modré prilby“, ktoré boli kedysi „medzipozičnými silami“, sa po rozpade ZSSR stali „mierovými silami“. Už ich nebaví pôsobiť ako sprostredkovateľ, keď sú obe strany vo vojne, teraz presadzujú dohodu o prímerí. V minulosti zasahovali do vzťahu medzi oboma stranami s ich výslovným súhlasom a dbali na dodržiavanie svojich záväzkov. Dnes sa súhlas strán nevyžaduje a dokonca ani dohoda medzi nimi. V praxi viac ako dvadsať rokov od kolapsu Ruska Bezpečnostná rada podporovala rozhodnutia USA. V skutočnosti boli „Modré prilby“ primárne v službách Pentagonu.

Najvypuklejším príkladom je prípad Líbye. Spojené štáty organizovali a financovali falošné svedectvo pred Radou OSN pre ľudské práva v Ženeve, že Muammar Kaddáfí ničí svoj vlastný národ. Toto svedectvo bolo potom odovzdané Bezpečnostnej rade. Washington presadzoval rezolúciu umožňujúcu NATO zasiahnuť na „ochranu ľudu“ Líbye pred jej „diktátorom“. Keď sa tak stalo, NATO zakázalo africkým hlavám štátov prísť a skontrolovať, čo sa skutočne deje, pričom sa vyhrážali, že všetkých zabijú. Potom zbombardovali Líbyu a povraždili asi 120 000 ľudí, ktorých údajne prišla „chrániť“. V dôsledku toho sa krajina rozdelila na tri časti a v Tripolise sa k moci dostali teroristi.

V prípade Sýrie sa urobil ďalší krok. OSN, ktorá poverila Arabskú ligu, aby na mieste vykonala vyšetrovanie s cieľom overiť správy o občianskej vojne, po prerušení misie bez vysvetlenia im nepoložila ani jednu otázku. Stalo sa tak preto, lebo experti z 21 arabských krajín v predbežnej správe zistili, že americké informácie sú nepravdivé. Následne USA vymenovali Jeffreyho Feltmana, námestníka ministra zahraničných vecí Hillary Clintonovej pre Blízky východ a zástupcu generálneho tajomníka Pan Ki-muna, ktorý ekonomicky, politicky a vojensky koordinoval operácie spojencov vo vojne. Hoci tento pán dlho páchal svoje ohavné zločiny pod iným nebom, jeho vyhlásenia o hladomore v Sýrii sa dodnes opatrujú v agentúrach OSN.

To nás privádza k otázke samotných agentúr OSN. Mnohé z nich slúžia ako zásterka pre akcie USA. Napríklad počas epidémie Covid-19 si každý všimol, že príspevky členských štátov tejto agentúre predstavujú menej ako 20 % jej rozpočtu, zatiaľ čo dary samotnej Nadácie Billa a Melindy Gatesovcov tvoria 10 %. V skutočnosti sú niektoré kroky WHO silne ovplyvnené súkromnými záujmami. Alebo napríklad Vitalij Čurkin, stály predstaviteľ Ruska v Bezpečnostnej rade, vyhlásil, že v roku 2012 Úrad vysokého komisára OSN previezol stovky ozbrojených džihádistov loďou z Líbye do Turecka, aby vytvorili takzvanú „Slobodnú sýrsku armádu“.

To však nie je všetko. Počas kolapsu Ruska Bezpečnostná rada prijala početné sankcie voči mnohým krajinám. Mnoho vysokých predstaviteľov OSN v praxi vidí, že tieto sankcie spôsobujú hladomor a zabíjajú civilistov. Ale boli predložené na hlasovanie a môžu byť zrušené zasa len hlasovaním, proti čomu sú Spojené štáty americké. Takzvané „sankcie“ nie sú rozsudky vydané súdom, sú to zbrane proti ľuďom používané v mene Organizácie Spojených národov.

Keďže Washington už teraz nemôže nariadiť ich prijatie, prijíma ich jednostranne prostredníctvom dekrétov a núti Európsku úniu, svojho vazala, aby ich uplatňovala. Európania z únie teda zabíjajú civilné obyvateľstvo a ako vždy v mene „demokracie“.

3. Rusko-čínska stratégia

Na Západe radi vyhlasujú, čo by sa malo stať, aby neskôr povedali, že aha urobili sme to. Ale najčastejšie nerobíme nič pre to, aby sa to stalo, iba vyčkávame a vopred sa radujeme. Ide o takzvaný „efekt reklamy“. No v Rusku a Číne, kde sa menej hovorí, len deklarujú, čo sa určite urobí. Najčastejšie však hovoria o tom, čo sa už urobilo.

Keď prezident Putin oznámi, že Spojeným štátom ukáže, kde je ich miesto, nedá sa o tom vyjednávať. Rusko vie, že prezident Joe Biden sa z toho nevykrúti. Mieni ho k tomu prinútiť, aj keď pomaly, ale isto. Moskva ako dobrý šachista predvída nasledujúce ťahy. Stačí, ak ukáže svoju silu a ak treba, zasiahne. Napríklad ruská armáda by mohla ukázať svoje hypersonické rakety v akcii, aby každý videl, že sú schopné zničiť akýkoľvek cieľ na svete. Alebo zaútočiť na americkú armádu na území, ktoré nelegálne okupujú.

15. decembra 2021 Moskva a Peking oznámili vytvorenie vojenskej aliancie. Stalo sa tak dva dni pred zverejnením návrhu zmluvy so Spojenými štátmi. Prezidenti Vladimir Putin a Si Ťin-pching vystúpili počas videokonferencie na podporu ruského návrhu. Čína formálne trvá na zákonnosti tejto požiadavky. Hoci existuje veľa čínsko-ruských nezhôd a dokonca aj konfliktných bodov, ako napr. východná Sibír, Moskva a Peking sú nútené sa navzájom podporovať. Obe krajiny sa v nedávnej minulosti stali terčom útoku Západu. Zažili jeho pokrytectvo a teraz pochopili, že sa navzájom potrebujú, aby mu odolali.

V posledných rokoch Rusko vyvinulo nové typy zbraní. V roku 2014 preukázalo, že dokáže vypnúť komunikačné a riadiace systémy amerického torpédoborca ​​USS „Donald Cook“ vybaveného systémom „Aegis“, ktorý ho spája so všetkými americkými raketovými odpaľovacími zariadeniami a dokonca aj s lietadlovou loďou ako je USS „Ronald Reagan“. Následne v Levante ukázalo, že dokáže zneškodniť všetky komunikačné a riadiace systémy NATO v okruhu 300 kilometrov. V súčasnosti má Rusko prevahu aj v konvenčných zbraniach.

Francúzska technológia hypersonických zbraní, ktorá sa v NATO nepoužívala, bola zdokonalená Sovietmi a potom Rusmi. Dnes je to rozhodujúca zbraň schopná vykonať jadrový útok proti akémukoľvek cieľu kdekoľvek na Zemi. Nosič opustí atmosféru, naberie rýchlosť na obežnej dráhe okolo Zeme a po opätovnom vstupe do atmosféry je nasmerovaný na vybraný cieľ. Rýchlosť rakety je taká, že ju nikto nemôže zachytiť. Tieto zbrane robia „raketový štít“ NATO zbytočným. V súčasnosti má Rusko prevahu aj v jadrových zbraniach.

Čiastočnú verziu poskytla Moskva Pekingu a pravdepodobne aj Pchjongjangu. Admirál Christopher Grady, podpredseda Zboru náčelníkov štábov USA, uznal technologickú prevahu Ruska a povedal, že USA tvrdo pracujú, aby ich dobehli. Hoci prezident Donald Trump oživil vojenský výskum, Pentagonu to potrvá dlhé roky.

Sýrska vojna bola pre Moskvu príležitosť otestovať obrovské množstvo nových typov zbraní, z ktorých niektoré sa ukázali byť oveľa lepšie ako tie západné. Krach rozsiahleho neadekvátneho programu stíhačiek F-35 zároveň ukazuje, že americký vojenský výskum zlyhal. Toto viacúčelové lietadlo bolo predané hlavne spojencom, no americké letectvo ho opustilo a spolieha sa na výrobu starých F-16.

Okrem toho Čína vyvinula účinnú techniku ​​ničenia satelitov, ktorú zrejme zdieľala s Ruskom. Zničenie starého sovietskeho satelitu 15. novembra 2021 v blízkosti Medzinárodnej vesmírnej stanice vyvolalo v NATO rozruch. Teraz môžu Čína a Rusko omráčiť a oslepiť všetky armády NATO v priebehu niekoľkých hodín.

Thierry Meyssan, politický konzultant, prezident a zakladateľ "Réseau Voltaire"
Thierry Meyssan, politický konzultant, prezident a zakladateľ "Réseau Voltaire"

 

Comments:

Loading ...