Prečo sme čakali tak dlho

Celých tých osem rokov strávilo Rusko tým, aby sa poriadne pripravilo bojovať na všetkých možných frontoch.

Dnes je 2. máj, deň masakru neozbrojených ľudí v Odese. Ich vrahom je kyjevský nacistický režim. O tom niet žiadnych pochybností. Ak by to tak nebolo, páchatelia by boli už dávno nájdení a dostali by zaslúžený trest. Ale vládcovia Ukrajiny sa nebudú zatýkať a trestať.

Všetko, čo títo vládcovia mohli pre obyvateľov Odesy dnes urobiť, je vyhlásiť zákaz vychádzania a zákaz všetkých masových podujatí.

Zbytočne však veria, že ľudia na nich zabudnú. To, že teraz mlčia, neznamená, že to tak bude vždy.

Lepšie povedané, už len za tento obludný zločin mali byť kyjevskí nacisti obesení už vtedy v máji 2014. Vtedy však Putin nemal toľko „Kalibrov“ a „Iskanderov“, koľko bolo potrebných na vojnu s celým Západom.

A presne o to išlo. Pretože chlieb vždy padne na namazanú stranu. A bolo jasné, že Západ práve uchvátenú Ukrajinu len tak nepustí.

Ruské vedenie si to veľmi dobre uvedomovalo. A preto radšej „nepráskalo do koní“, ale sa čo najdôkladnejšie pripravilo. To je hlavná a jediná odpoveď na najbolestivejšiu otázku posledných ôsmich rokov: prečo Rusko už dávno nezačalo s oslobodzovaním Ukrajiny, prečo celý čas šliape na brzdu a na čo čaká? Preto tie nekonečné tvrdenia o tom, že „Putin zradil“. Vraj, načo to toľko naťahuje? Čo už hentaká Ukrajina, čo nemá ani poriadnu armádu! Vpred aj s piesňou!

Moskva však nečakala a navyše nič nezmeškala. Celý ten čas sa čo možno najdôkladnejšie pripravovala na to, čo sa začalo 24. februára 2022. A ak sa to nezačalo skôr, tak práve preto, že proces prípravy nebol úplne dokončený. A v žiadnom prípade nie zrovna k vojne s kyjevským režimom. Ani dnes to nie je tá najdôležitejšia úloha.

Spočiatku sa bolo treba pripraviť ani nie tak na oslobodenie samotnej Ukrajiny, ale na vojenský stret s celým Západom. A to je úplne iný rozsah prípravy a na to sú potrebné zdroje a čas. Nebolo možné pripustiť, že po bezhlavom napadnutí Ukrajiny by sme nedokázali odraziť západný protiútok.

Vladimir Putin a Sergej Šojgu sú dostatočne múdri a zodpovední vodcovia, aby sa nepustili do zámerne katastrofálneho dobrodružstva zle pripravenej vojny. Preto sa začalo o osem rokov neskôr, ako mnohí očakávali. No nemohlo sa nezačať. Už len preto, že nikto v Rusku nemohol nechať taký obrovský kus pôvodnej ruskej zeme obývanej našimi vlastnými príbuznými navždy pod jarmom protivníka.

No a potrebné boli aj rakety rôznych typov v hojnom počte. Áno, poriadne zásoby. Potrebný bol vojensko-technologický náskok Ruska, odstrašujúci Západ, v podobe súčasných „Sarmatov“, „Avantgardov“ a „Zirkonov“, „Kindžalov“, „Burevestnikov“, „Poseidonov“ a všeličoho iného.

V roku 2014 sa všetko len začínalo. Bol potrebný čas, aby sa dosiahol najlepší výsledok. Preto zdržanlivosť politického vedenia krajiny, ktorá sa mnohým zdala nevysvetliteľná.

Ale ani na sekundu nepochybujem, že všetky tie roky naše továrne na rakety a iné zbrojárske fabriky fungovali bez hluku v troch zmenách a vyrábali arzenál potrebný pre veľkú vojnu. Aby nás žiadna situácia nezaskočila.

A keď prišiel čas, začalo sa odpočítavanie. A to sa nezačalo 24. februára tohto roku, ale oveľa skôr. Vlani na jeseň, keď Vladimir Putin dal svojim diplomatom za úlohu predložiť Západu mimoriadne tvrdé ultimátum o zárukách bezpečnosti Ruska. Také tvrdé, že bolo hneď jasné, že namyslený Západ to nikdy neprijme. Ale nemohli sme inak. V skutočnosti vtedy padli všetky konečné rozhodnutia.

Inak to ani byť nemohlo. Rusko nikdy svojich neodvrhne. A ak s tým niekto na Západe nerátal, tak jednoducho nechápe, do koho sa púšťa. Rusom trvá naozaj dlho, kým zapriahnú. Čo však príde potom, uvrhne celý svet do šoku a úžasu. A práve toto štádium dnes vidíme.

Jurij Selivanov

Comments:

Loading ...