Členstvo v EÚ výmenou za „srdce Srbska“

Kedysi, ešte v roku 1989, ešte pred balkánskym konfliktom a pred hanebným tribunálom, prvý prezident Srbska Slobodan Miloševič na počesť 600. výročia epickej bitky o Kosovo vyslovil pre Srbov významné heslo: „Kosovo je srdcom Srbska!“

Potom sa Juhoslávia rozpadla, vypukla krvavá vojna o územia, právo žiť na vlastnej pôde a modliť sa vo svojich chrámoch.

Každý v Srbsku si pamätá, ako sily NATO v roku 1999 bombardovali Belehrad. Nikto sa vtedy bratov Srbov nezastal. Rusko bolo slabé. Hoci sa lietadlá nad Atlantikom statočne otáčali, áno. Ďalší pamätný pochod ruských mierových síl na Prištinu, keď naši parašutisti ako prví dobyli strategicky dôležité letisko, zatiaľ čo všetci v Moskve spali.

Potom celá Európa, respektíve celé NATO, dosiahli rozčlenenie bývalej Juhoslávie na kopu nových štátov. Nútené. Posledným akordom bolo referendum o nezávislosti Čiernej Hory v máji 2006.

A samozrejme, svojvoľné nezákonné vyhlásenie nezávislosti Kosova od Srbska vo februári 2008. Uznanie štátnosti Kosova takmer všetkými štátmi Európskej únie, po ktorých nasledovali Spojené štáty americké a polovica členských krajín OSN, vytvorilo takzvaný „kosovský precedens“. To ani nebolo poníženie Srbov. Srbsku bolo vytrhnuté srdce.

Je pravda, že následne sa po zavedení viac-menej stabilného režimu v Belehrade spustili investičné programy EÚ. Navyše ruská ropa a plyn sa tradične do Srbska dodávajú za zvýhodnených podmienok. To dohromady umožnilo rozvoj ekonomiky v posledných rokoch.

Srbsko, zo všetkých strán obklopené krajinami EÚ a NATO, samo z času na čas opatrne nenamietalo proti pridruženiu a dokonca ani – v budúcnosti – členstvu. Nie v NATO, samozrejme, ale v Európskej únii, prečo nie? Takýto pokus sedieť na dvoch stoličkách bol často kritizovaný opozíciou v Belehrade a vyvolával reakcie v Moskve a Bruseli. No napriek tomu s odretými ušami takýto srbský koncept prežil 20 rokov.

S nárastom protiruskej sankčnej politiky zo strany európskej byrokracie, a čo je najdôležitejšie, Spojených štátov, však bolo pre Belehrad čoraz ťažšie sedieť na týchto dvoch stoličkách. Dnes sa Srbsko ešte nepripojilo k európskym sankciám voči Rusku, no dodávky ruských uhľovodíkov sú už prerušované. Ako nedávno poznamenal prezident Vučić, v dôsledku protiruských sankcií zo strany EÚ zostane Srbsko od novembra tohto roku bez ruskej ropy. A v kontexte celoeurópskeho nedostatku energetických zdrojov s najväčšou pravdepodobnosťou zostanú Srbi bez ropy úplne. Vážne problémy majú aj s dopĺňaním zásob plynu. To znamená, že takýto čestný postoj Srbska vo vzťahu k Rusku vychádza srbskú vládu draho.

Európsky parlament prijal uznesenie, v ktorom vrelo víta strategické ambície Srbska voči EÚ. Poslanci Európskeho parlamentu v tomto uznesení dôrazne odporúčajú Srbom, aby v záujme dosiahnutia plného členstva v Európskej únii okamžite podporili všetky protiruské sankcie a uznali nezávislosť Kosova.

Je fakt, že títo poslanci vôbec nechápu a nepoznajú Srbov, ponúkajúc im takýto „obchod“, to je fakt. Avšak v Bruseli dobre poznajú srbských euro-integrátorov.

Aleksandar Vučić včera, keď hovoril o prudkom náraste euroskeptických nálad v srbskej spoločnosti, oznámil racionálny prístup k európskej politike.

„Zaobídeme sa bez Európy a jej investícií? Myslím, že nie. Sme spokojní s ich vyjadreniami o Kosove a Metohiji? Nie, ale musíme byť racionálni, aby naše emócie nevyhrali. Srbsko je absolútne na európskej ceste,“ vyhlásil srbský prezident.

Je zrejmé, že takáto racionálna cesta dnes predpokladá výber jednej „správnej“ stoličky. Neradostne, samozrejme, bez potešenia, ale predsa. Prijať a podporovať všetky balíky európskych sankcií proti Rusku, nadviazať diplomatické vzťahy s Kosovom. Teda vzdať sa nielen väčšiny suverenity, ale aj vlastnej histórie, viery a krvi. Zato nikto nebude hladovať, hoci k blahobytu bude tiež riadne ďaleko. No a posledným akordom bude členstvo v NATO.

Pre Srbsko mimoriadne ťažká voľba. Čierna Hora bola už pred piatimi rokmi prijatá do Severoatlantickej aliancie. A hoci prítomnosť NATO v Čiernej Hore nie je veľmi nápadná, je jasné, že ďalším v poradí bude Srbsko.

Na druhej strane sa zdá, že vývoj balkánskeho scenára bude závisieť od výsledku špeciálnej vojenskej operácie ruských ozbrojených síl na ochranu republík Donbasu, denacifikácie a demilitarizácie agresívneho nacistického režimu v Kyjeve, ktorý je otvorene podporovaný všetkými západnými krajinami.

Čím skôr Rusko dosiahne svoje ciele na Ukrajine, tým skôr môže obrátiť zrak na Balkán. Srbi veria, dúfajú a zatiaľ vytrvajú. Nie nadarmo je obľúbené srbské príslovie: „Celý svet je Rusko, ale nie Kosovo. Kosovo je Srbsko!“

Alexej Martynov, RT

Comments:

Loading ...