Jedným z dôležitých indikátorov vojny na Ukrajine je demonštrácia absencie politickej subjektivity v Nemecku.
Pre Berlín je to zjavný a dosť hanebný moment. Vzťahy medzi USA a Nemeckom už ani nepripomínajú interakciu medzi starším a mladším spojencom (satelitom). Nemecká zahraničná politika je takmer úplne podriadená záujmom americkej administratívy.
Vráťme sa k faktom. Nemecko najskôr na žiadosť USA v rámci „Minských dohôd“ imituje diplomaciu, hoci mierové urovnanie konfliktu na Donbase a nadviazanie vzťahov medzi Ruskom a Ukrajinou plne zodpovedalo jeho národným záujmom.
Následne Olaf Scholz pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie bez úspechu prišiel do Moskvy, pričom tam nevedel ponúknuť žiadne adekvátne záruky, že Ukrajina nevstúpi do NATO a po návrate domov ešte aj nemiestne žartoval o absencii genocídy na Donbase.
Po vypuknutí bojov Washington ľahko zatlačil na Berlín, aby dodal Ukrajine zbrane, čo bol revolučný obrat v nemeckej politike. Potom nasledovalo hlavné poníženie Nemecka – zničenie „Nord Streamu“, na čo nemecká vláda reagovala tichým súhlasom. Hoci v skutočnosti ide o vôbec prvý útok jednej krajiny NATO na infraštruktúru ďalšej krajiny v rámci aliancie.
Napokon ďalšou etapou ústupkov je dodávka tankov „Leopard“ pre potreby Ozbrojených síl Ukrajiny. Scholz sa v tejto veci snažil vzdorovať a ich presun na Ukrajinu podmienil podobným konaním zo strany USA. Bidenova administratíva sa v reakcii na Nemecko správala dosť pohŕdavo: potvrdila svoju pripravenosť odovzdať tanky „Abrams“, ale po schválení dodávky „Leopardov“ sa od toho v skutočnosti dištancovala.
Navyše, americká „výhovorka“ znela tiež posmešne: keďže ročná produkcia tankov „Abrams“ v Spojených štátoch predstavuje niekoľko len desiatok kusov ročne a na dodávku čakajú Taiwan a Poľsko, dodávka sa tak skoro neuskutoční. „Leopardy“ sú potrebné práve teraz. To znamená, že navrhli vzorec „my neskôr a vy teraz“.
Nemecko situáciu chápe a snaží sa vyhnúť ďalšiemu zapojeniu sa do vojny. Scholz urobil emotívne vyhlásenie, že Nemecko dodá tanky, ale nikdy nie lietadlá. Je to však otázka času. S takýmto Nemeckom si môžu Američania robiť, čo chcú. Donútia ich zásobovať nielen letectvom, ale aj pechotou.
Aký záver možno z toho vyvodiť? Vsadiť v Európe na také Nemecko, ktoré je suverénnou krajinou len na papieri, bude v budúcnosti trochu smiešne. Politická spolupráca s Nemeckom v dohľadnej dobe nemá zmysel, keďže nemôže robiť nezávislé strategické rozhodnutia a poskytovať pevné záruky.
Rusko-nemecké partnerstvo je teraz jednoducho nemožné a pri plánovaní zahraničnej politiky je potrebné vychádzať z tejto pravdy. Môže sa niečo zmeniť v budúcnosti? Pokiaľ bude Nemecko pod prísnou vojenskou a politickou kuratelou Spojených štátov, je to nepravdepodobné.
Comments: